27. O invalidnom vozíčku (Michal Hellebrandt)

Zaumienil som si už dávnejšie, že v mojom blogovaní sa nebudem sťažovať a riešiť svoje zdravotné komplikácie – budem skôr písať o svojich myšlienkových pochodoch RSkára, pocitoch, vnútornom nastavení. Keď už zmieniť nejakú komplikáciu, tak okrajovo, rámcovo, ak to bude text vyžadovať na objasnenie jeho logických súvislostí.

Na čo? Koho by to zaujímalo? Koho by zaujímalo sťažovanie? Navyše jednostranné, keďže je toto text, ktorý píšem ja a vy máte možnosť len si ho prečítať, a nemôžete sa mi zároveň na niečo posťažovať tiež. Tam by to bolo ešte prijateľné – také vzájomné súťaženie, kto je na tom horšie, ako tie dve staršie panie, ktorých rozhovoru som bol onehdy nechtiac svedkom, keďže som bol pripútaný infúziou.

Ale tentokrát urobím výnimku, lebo toto blogovanie som od začiatku poňal trochu ako “reality show” (tie úvodzovky sú tam ale vééľmi namieste, len ťažko je moja story show, skôr realita) a táto moja najnovšia úvaha a rozhodnutie môže niekomu pomôcť, tak ako mne pomohol príbeh, ktorým ma utvrdila v tomto rozhodnutí priateľkina kamarátka Terezka.

To moje rozhodnutie je totiž zaobstarať si a začať používať invalidný vozík.

Invalidný vozík je symbol, ako zisťujem. Silný symbol pre okolie. Zoberme si len, ako to okolo nás všade je – vozičkárske nálepky, rôzne vychytávky spoločnosti, ktoré nám vozíčkárom (už sa medzi nich začínam počítať, aj keď ešte zatiaľ vozík nemám…ale vnútorne som na to už nastavený) majú uľahčiť život. Je to rozhodnutie priznať si svoju indispozíciu – a to je v prvom rade v RSkárovi samom.

Je to celkom zložitý krok, pretože to môže okoliu naznačovať rezignáciu, priznanie porážky, odovzdanie sa svojmu osudu. Ale – ja si nemyslím, že to tak je. Môže to byť presne naopak, povážme:

Teraz je napríklad ísť na prechádzku s priateľkou a dcérou za trest. Neužívam si ju, myslím na to, kedy už budem doma a čo ma ešte čaká prejsť. Minulé leto sme boli s kamarátmi na chate. Všetci sa šli prejsť po okolí a najesť sa do reštaurácie. Ja som zostal na chate sám, jednak by som si tú prechádzku neužil, jednak by som ostatných len zdržiaval.

Keby som dokázal zahodiť predsudky a prestať sa hrať na niečo, čo nie som, prestať sa starať o to, čo si kto pomyslí a mal by som vozík, mohol som ísť s nimi! Krásne by som si sedel, popíjal lahváča, niekto by ma tlačil (hehe) a ja by som si užíval čerstvý vzduch a okolie. Zatiaľ čo takto som kvasil sám zavretý v depresii na chate, pretože predstava toho, že by som sa mal prebakať do síce neďalekej reštaurácie (v bežnom merítku, ale pre mňa sakra vzdialenej), nebola veľmi lákavá, skôr naopak. Tak čo z toho je rezignácia a čo je boj o žitie života?

A Terezka ma v týchto mojich úvahách, že zďaleka nie sú scestné utvrdila v tom, že mi porozprávala príbeh jej známej, ktorá odmietala vozík práve z dôvodu nejakých predsudkov (“som vozičkár, jééžiš márja, čo si pomyslia ostatní”), a keď si ho nakoniec zohnala, povedala, že to mala urobiť už dávno.

Vybavuje sa mi ešte jeden zážitok z RS centra na Karlovom náměstí, kde som absolvoval pár hodín fyzioterapie. Keď som raz šiel na jedno cvičenie, vryl sa mi do pamäti jeden obraz, ktorý teraz, s odstupom času vidím v nových súvislostiach.

Ako sa jedna slečna o francouzských holích s utrápeným výrazom na tvári snaží prejsť pár metrov k informáciám. A vzápätí o pár metrov ďalej si to oproti mne drandí po chodbe na vozíku vysmiaty chlapík.

Chcel by som mať radšej na tvári ten úsmev a na vozíku, ako síce na vlastných nohách, ale byť sprudený a otrávený…

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email