Search
Close this search box.

12. O roku s RSkou (Michal Hellebrandt)

Tento mesiac to bude rok, čo mi diagnostikovali RSku. Možno sa hodí krátka bilancia. Keď mi diagnózu zdelili, samozrejme som hneď začal googliť a zisťovať si podrobnejšie informácie. Často som sa stretával s vetou: „RSka mi otočila život o 180 stupňov“. Ja som si hovoril: a to teda nie, ja budem žiť tak ako doteraz, roztrúsenej skleróze navzdory. Ale pravda je, že RSka mi naozaj prevrátila život hore nohami, chcem-či nechcem.

(Pokračování textu…)

10. O prioritách (Michal Hellebrandt)

Tento text bude asi zase trochu patetický. Zisťujem, že pátos je pravdepodobne moja obľúbená emócia. Není zbytí.

Chcem si trochu zafilozofovať o tom, prečo vlastne stojí za to, aby sa človek s RSkou snažil a bojoval každý deň s tou – prepytujem – sviňou, ktorá komplikuje vykonávanie úplne prachobyčajných vecí, ktoré zdraví ľudia robia s takou samozrejmosťou, že na to vôbec nemusia myslieť.

Kvôli ľuďom, ktorí vás majú radi.

Ak mi totiž RSka priniesla do života niečo pozitívne, tak je to zmena hodnôt a priorít, a myslím, že v dobrom smere. Oveľa viac si totiž uvedomujem hodnotu času a toho, s kým ho strávim. S drinkom v ruke, opitou hlavou a partou podnapitých jedincov, s ktorými budem viesť celú noc väčšinou bezduché reči, a ktorých zmysel a podstata sa väčšinou aj tak vytratí na druhý deň s kocovinou, kvôli ktorej nevyleziem z postele? Alebo so svojou dcérou na detskom ihrisku, či na výlete? S blízkymi, s rodinou, alebo v krčme?

Áno, ono to ide aj s vekom, že sa človeku menia priority. Na druhej strane – niekomu určité veci nedôjdu nikdy. A potom sa rozpadajú rodiny, ničia sa vzťahy. Keď sa pozriem do minulosti, musím priznať, že som bol na najlepšej ceste patriť do tej druhej skupiny. Asi to súvisí aj s tým, že človek si sám sebe dokazuje to, že je stále rozjuchaný kalič a partyman, stále je mladý, aspoň duchom a nikdy sa nestane usadeným domácim peciválom. A potom v tej jazde príde RSka a zavelí: “Stop!” Neviem, či by som sa zastavil sám od seba, keby neprišla.

Nie, že by som začínal na svojich kamarátov a priateľov kašľať. Ale z prvého miesta sa presunuli na druhé: rodina a príbuzní sú prvoradí. Asi to takto malo byť vždy, ale to je to, o čom tu točím: nebyť tej RSky, asi si to neuvedomím.

Pred pár mesiacmi som videl v internetovej televízii DVTV rozhovor s Lukášem Jindrou, ktorý RSku má a tvrdí, že nemoc mu zlepšila život. Ja by som sa to takto povedať neodvážil, momentálne určite nie, ale začínam chápať ako to myslel. A zisťujem, že byť domácim peciválom nie je až také zlé.

P.S.: Mojím občasným dobrým zvykom je pridať tip na pesničku k čítaniu, alebo po ňom. Tak tentokrát je o blahodárných účinkoch zápecníctva a starnutia obecne: Ivan Mládek a Banjo Band – “Já tam nejdu”. Príjemné pozastavenie sa a počúvanie. 

9. O predsudkoch (Michal Hellebrandt)

Navštívil som v týchto dňoch seminár pre novo-diagnostikovaných ľudí s RSkou. Dozvedel som sa dosť zaujímavých informácií a odporúčam ho nezmeškať, keď sa bude konať nabudúce. Ak sa nemýlim, koná sa raz do roka.

Jedna z mnohých tém bola, ako je RSka stigmatizovaná. Ako to ľudia taja v obave z reakcií okolia, hlavne v zamestnaní. Osobne som so svojím exaktným a briskným logickým uvažovaním (pozor vtip) prišiel sám už pred časom na to, že bude lepšie netajiť sa tým – aj v práci, aj v súkromnom živote. Ako som k tomu dospel?

Zo začiatku som to totiž tajil. Alebo tajil – to nie je úplne správny výraz, skôr som to nikomu nevešal hneď na nos, ale nejaké extra veľké tajnosti som s tým nerobil. V práci som to povedal len vedúcim, aby vedeli, že teraz budem často behať po doktoroch a vyšetreniach, čo znamená občas neskorý príchod, alebo skorý odchod, prípadne, že si nečakane budem musieť vziať voľno, ak mi príde zle. Postavili sa k tomu skvele a veľmi ústretovo. Ostatní to však nevedeli. Takže som sa dostával do takýchto situácií:

Moja RSka má – okrem iného – charakter problematickej rovnováhy a nestabilnej chôdze. Najprv mi povedal kolega skladník, keď ma už niekoľko krát videl motať sa: “Jseš vožralej, vole?!” Keď sa to opakovalo, zavolal som si ho bokom a povedal mu, že nejsem vožralej, mám roztrúsenú sklerózu. Ospravedlnil sa mi.

Potom mi povedal šofér, ktorý pre našu firmu jazdí, ale s ktorým nie som až tak v častom kontakte, keď ma zase raz zabakalo: „Hehehe, ty jsi chlastal, viď?“ Odvetil som, že nie, a ďalej som to nerozvádzal, ale divný pocit, že ma niekto neprávom obvinil tam niekde vzadu v mozgu zostal.

Nedávno, už v tejto fáze, keď som sa rozhodol to brať ako normálnu vec a nezamlčovať to, som prichádzal do práce, on tam stál pred vchodom, fajčil a volá na mňa: „Nazdar vole, nechceš cígo?” Odpovedám, že nie, pretože už nefajčím kvôli roztrúsenej skleróze. Môj image alkoholika bol razom ta-tam.

Iná situácia: bol som začiatkom mája na malom alternatívnom hudobnom festivale v Tábore. Na takýchto ne-masových akciách je pár ľudí, a po nejakom čase strávenom na jednom mieste už sa jeden druhého navzájom registrujete. No a začal som sa cítiť trochu trápne, keď som párkrát stratil rovnováhu, pretože som si pomyslel, že tí ostatní návštevníci ma budú považovať za kvalitne posilneného alkoholom, a to ešte ani nie je večer. A ja som si dal všeho-všudy dva malé pivá. Čo v takejto situácii? Hm. Mohol som vyliezť na pódium, požičať si mikrofón a zahlásiť: „Milí návštevníci Free Dim Festu, prosím, nepohoršujte sa nad mojou domnelou opitosťou, nie je to tak, ja mám len roztrúsenú sklerózu.“ Čo mi ale neprišlo ako úplne najvhodnejšie riešenie.

Takže o pár dní neskôr, keď si moja dvojročná dcéra „čítala“ v letáku z Lidlu, som v ňom uvidel ponuku: teleskopická hůl, za 120kč. Moje staré zaprášené a málo používané kolieska v mozgu sa so škrípaním a stenaním dali do pohybu: keď nabudúce budem na podobnej akcii a budem držať v ruke hůl, ktorou si v kritických okamihoch možno aj pomôžem, dám najavo, že mám nejaký zdravotný problém a že moja vratká chôdza nie je dôsledok vypitého alkoholu. Navyše budem elegán s hůlkou ako Miloš Zeman (diskutabilné, nemám dispozíciu k tomu trúsiť duchaplné bonmoty a potom tie zdravotné boty…ale veď aj na tie možno dôjde) a keď ma niekto bude štvať, pretiahnem ho holí po hlave. Tak som si ju „bežal“ (rozumej odviezol sa autom) kúpiť, aj keď ju zatiaľ ešte – našťastie – k chôdzi nepotrebujem. Ale veď – všetko bude, potom sa zíde.

Týmto textom nechcem nikoho navádzať, že urobiť coming-out s RSkou je žiadúce, či už v práci alebo v súkromí. To si musí zvážiť každý sám, či to chce zdeliť alebo nie. V spoločnosti vládnu stále predsudky. V parlamente sú okrem Pavla Bělobrádka údajne ešte štyria ďalší poslanci s RSkou, ktorí to na rozdiel od neho nezverejnili v obave, že ich prípadné zlyhanie bude prisudzované chorobe. Je to každého súkromná vec. Ale v mojej situácii som dospel k názoru, že sa mi žije ľahšie, keď to hneď na rovinu poviem a zároveň sa tým snažím RSku trochu destigmatizovat a vysvetľovať, o čom to vlastne je.

8. O bojovaní (Michal Hellebrandt)

Som fanúšikom tetovania. Mám pár kériek, moju prvú som si nechal urobiť pred dvadsiatimi rokmi.

Tomu zodpovedá aj to, ako vyzerá: otrasne. Napadlo mi nechať si ju prerobiť, ale potom som sa rozhodol ju nechať tak ako je: dnes, keď sa nosia vymakané a originálne tetovania bude to moje originálne tým, aké je oldschoolovo hnusné. Tetovanie vtedy nebolo taký mainstream ako teraz, vzbudzovalo patričnú pozornosť už len samo o sebe, nebola to bežná vec, ktorá stratila v dnešnej dobe svoj vtedajší punc akejsi výnimočnosti. Dobre som sa pobavil, keď som minule u priateľkynych rodičov na dedine čítal v lokálnych novinách článok o tom, že si bývalý mestský policajt v neďalekom meste otvára tetovacie štúdio, a ktorý končil výzvou : „Přijdte si nechat zvěčnit svůj oblíbený motiv!“ Zaujímavá zmena situácie: pár rokov dozadu bolo tetovanie doménou väzňov, pankáčov a rôznych „podvratných živlov“. Dnes si bývalý policajt otvára tetovacie štúdio a mať kérku už neznamená žiadnu originalitu, skôr naopak: v dnešnej dobe je viac originálny ten, kto žiadnu kérku nemá, hehe.

Ostal som priaznivcom tohto „žánru“ aj dnes, pretože pre mňa malo tetovanie vždy silnú symbolickú rovinu, nebolo to len o potrebe vyčnievať z davu (aj keď vtedy tam určite táto ambícia bola tiež). V zásade rozlišujem dve skupiny ľudí s tetovaním: tí, ktorí sa chcú predovšetkým ozdobiť a význam kérky nie je až tak dôležitý. Nič proti, zdobenie je naša ľudská prirodzenosť od pradávna, veď všetci sa niečím vylepšujeme. A potom druhú, do ktorej patrím aj ja, pre ktorú nie je až tak podstatná atraktivita kérky, ako skôr význam pre jej nositeľa.

No a myslím, že nastal čas nechať si urobiť ďalšie tetovanie. Tetovanie, ktoré mi vždy bude pripomínať, že sa nikdy nesmiem RSke poddať, že s ňou musím bojovať. Nevzdať sa. Googlil som na internete, našiel som dosť tetovaní s tématikou roztrúsenej sklerózy, najčastejšie sa jednalo o motív s oranžovou stužkou a nápis „hope“, niektorí ľudia si nechali vytetovať dátum stanovenia diagnózy, alebo nápis „always fighter“. Myslím, že začínam dosť dobre rozumieť významu toho „always fighter“ na základe vecí, čo sa so mnou dejú. Ja si to takto priamo vykérovať nenechám, mám rád, keď sú veci týkajúce sa „umenia“ mnohoznačné a umožňujú viac výkladov. Ale určite bude – pre mňa osobne – ono „always fighter“ jeden z významov môjho nového tetovania, ktorý mi bude pripomínať kedykoľvek sa naň pozriem.

7. O psychike (Michal Hellebrandt)

„…kalný pohľad do zrkadla, depresia naňho sadla, do jari už nedožije, ale on sa neopije…“

Tak toto je úryvok z piesne o Kláre a Gogovi slovenskej kapely Hudba z Marsu (áno, volá sa presne ako ten český film, predpokladám, že podľa neho), ktorú slávnostne vyhlasujem za soundtrack k dnešnému článku. V tej piesni sa Gogo zamiluje do promiskuitnej Kláry, vzplanie medzi nimi láska, Klára nechtiac Goga nakazí nejakým smrteľným vírom (asi HIV), ale Gogo sa neopúšťa a teší sa, ako sa stretne s Klárou v nebi.

A prečo začínam práve týmto? Nuž – lebo aj na mňa sadla depresia. Mám to aj oficálne potvrdené, lebo moja doktorka mi predpísala antidepresíva, ktoré teraz musím brať. Do jari hádam dožijem, veď je za dvermi, a mám v pláne sa dožiť ešte veľa ďalších jarí. Rovnako ako Gogo sa neopúšťam a verím, že toto podivné obdobie prejde a prijmem RSku ako svoju súčasť. Lebo zatiaľ som ju ešte neprijal, dedukujem zo slov pani psychologičky, u ktorej som bol na prvom sedení. U niekoho to vraj trvá roky, kým ju prijme ako svoju neoddeliteľnú súčasť a zmieri sa s tým.

Mal som tú česť sa stretnúť s Hankou Potměšilovou osobne a ona – keďže sa už roky venuje tomuto ochoreniu – mi odporučila prihlásiť sa na psychoterapiu a fyzioterapiu, a nenechávať nič na neskôr. Tak som to urobil.

Myslel som, že so začatím liečby sa moja zdravotná situácia okamžite zlepší, ale nie je to tak. Skôr naopak. Telo si musí na liečbu zvyknúť, je to preň nová látka, ktorú doňho vpravujete.

Takže scenár je nasledujúci: moje telo si na liek zvykne, depresia, ktorá sa u mňa prejavuje veľkou únavou (a priznám sa, že aj čiernymi myšlienkami, na druhej strane – kto by v tomto prípade výskal od radosti, že), odoznie, upracem si v palici a prestanem brať antidepresíva, plus tie ďalšie lieky, čo ešte beriem a majú samozrejme vedľajšie účinky, a budem si aplikovať iba ten jeden, ktorý spomaľuje postup RSky. A začnem kopať RSku do pr…e tak, ako kope teraz ona mňa. Síce úplne nevyhrám, iba ak by múdri páni a dámy vymysleli liek na úplné vyliečenie (nádej stále žije, moja doktorka mi povedala, že do výskumu tečú veľké peniaze, kedže RSka je ochorenie mladých ludí), ale budem nad ňou viesť. Howgh, dohovoril som.

P.S.: Mami žiadny strach, ja to dám.

6. Ako som začal liečbu (Michal Hellebrandt)

Musím sazase odkázať na text, ktorý som uverejnil pod číslom 4, pretože celé toto moje
blogovanie o RSke som poňal ako seriál, z čoho vyplýva, že v mojich textoch je
prítomná určitá kontinuita a jeden s druhým mierne súvisia. Takže v štvrtom
„dieli“ som sa trošku sťažoval na súčasnú situáciu, čo sa týka počtu RS
centier. Že kvôli nedostatočnej kapacite treba na začatie liečby čakať dlhú
dobu. Ale medzitým sa stalo nasledovné: najprv som písal Hanke Potměšilovej,
ktorá tieto stránky založila a podľa svojich slov už 18 rokov vedie, s prosbou o
nejaké korektúry v texte č.3. Hanka reaguje vždy promptne, ale teraz som musel
trochu počkať, pretože tentokrát nasmerovala svoju pomoc Domovu sv. Máří
Magdalény (pre pochopenie viac tu: ZDE), takže bola časovo zaneprázdnená. Ja som si tento článok prečítal a hlboko sa ma
to ako rodiča dotklo, takže sme s partnerkou tiež prispeli finančnou čiastkou
na chod domova.

Časová
postupnosť bola takáto: napísal som blog o čakaní, odoslal som ho, poslal som
dar a potom som volal do Hradca Králové, kde je najbližšie RS centrum k môjmu
bydlisku v Prahe, kde ma boli schopní prijať a ja by som bol ochotný dochádzať
tam, keďže je známy fakt, že s liečbou RSky je treba začať čo najskôr a ja som
nechcel nič riskovať. No ale následne mi volali z RS centra na Vinohradoch, kam
spadám, že sa uvoľnilo miesto a môžem prísť za pár dní. Co mi prišlo ako skvelá
správa, aj keď som to celkom nepochopil: veď ak sa uvoľnilo miesto, logicky mal
nasledovať ďalší v poradí a mne sa malo maximálne o trošku skrátiť čakanie. No
ale rozhodne som po dôvode nepátral, bol som rád, že som rád. Avšak vyvolalo to
vo mne myšlienku: naklonil som si osud? Zaujímavá zhoda okolností – prispel som
na dobrú vec a vzápätí mi to osud vrátil v podobe začatia liečby, čo bol pre
mňa najkrajší vianočný darček. Ale po krátkom premýšľaní ostávam starým
skeptikom k týmto veciam medzi nebom a zemou: je to len zhoda náhod, nič
viac, keby to takto fungovalo, bolo by veľmi jednoduché si ten osud nakloniť.

Prvé
nasledovali infúzie Solomedrolu – päť dní po sebe. Bolo mi povedané, že tento
liek má dosť silné vedľajšie účinky, že môžem očervenieť a opuchnúť. Mne sa v
hlave hneď vynorila stará počítačová hra Theme Hospital, ktorá simulovala
budovanie a správu nemocnice, a v ktorej pacienti mali rôzne vymyslené vtipné
choroby, konkrétne že budem vyzerať ako jeden z nich, ktorého problém spočíval
v tom, ze mal obrovskú napuchnutú a červenú hlavu.

Keď som
ležal na kapačkách, zažil som dva rôzne prístupy k problémom: v piatok som si
nedobrovoľne vypočul rozhovor dvoch starších dám, ktoré boli na izbe so mnou.
Bol plný sťažností a končil sa vetou: „Nestojí to za nic“.

V sobotu –
keďže bol víkend – som ležal v miestnosti na pohotovosti, keď priviezli opäť
staršiu pani a tá, aj keď jej evidentne nemohlo byť úplne hej, keďže ju
priviezli na pohotovosť na infúziu, hneď zahlásila: „Jéé, to budu ležet s
takovým mladým…“ A celý čas bola tak vtipná, že som odtiaľ odchádzal
vyškerený ako lečo.

K tým
vedľajším príznakom: obrovská, napuchnutá a červená hlava má našťastie
nepostihla. Postihla má však nespavosť (sú to nakopáváky, veď kortikoSTEROIDY),
takmer permanentná čikútka (škytka) a…ehm…no…nadmerná plynatosť. Ľudovo
povedané prdenie. Dával som strašné šajby a keby len šajby, ešte aj s patričným
odérom. Poviem vám, že moja priateľka si užila. Dcérke to ešte nevadí, prdeli
sme spolu, keďže je ešte malinká, spoločenské dopady prdenia nerieši a uľaví si
kedy sa jej chce.

Blbé bolo,
že som to nevedel kontrolovať. Na ilustráciu – v skúšobni som nechtiac zahnil,
keď sme s kapelou hrali a spoluhráč prestal hrať, odložil basu a otvoril dvere
skúšobne, aby vyvetral. A to, prosím pekne, nie je žiadne precitlivené
orezávátko, pracuje ako dlaždič a je zvyknutý na všeličo, veď všetci poznáme to
staré známe „ten je sprostej jak dlaždič“.

Alebo:
ideme po skúške tentokrát s bubeníkom po chodbe v industriálnej Pragovke, kde
sa konajú rôzne eventy a je tam aj kaviareň, že si dáme ešte pivko po hraní.
Odniekiaľ znie hudba. Stretávame dve také arty-style nahodené slečny a pýtame
sa ich, či nevedia, čo sa tu deje. Ony milo odpovedajú a mne pri tom
nedobrovoľne vychádza zo zadnice obrovský hlasitý prd, na čo sa kamoš dá
zbabelo na útek, holky krčia nosom a jedna hovorí druhej: „Tak my už radši
půjdem“. Ja som tam ostal v rozpakoch stáť osamotený, ale nedalo sa tejto
trápnej scéne nahlas nesmiať.

No a v
tejto prekérnej situácii som ešte k tomu mal dohodnutý cez internet
car-sharing. To som ešte nevedel, keď som to dohováral, že budem prdieť ako
najatý. Na Vianoce som šiel domov na Slovensko, tentoraz len na otočku, autom,
no a aby som mal menšie náklady na cestu, ponúkol som spolujazdu na internete. Ľudia
sa vám prihlásia, ak im vyhovuje vaša trasa, prispejú na benzín, pohodlne sa
odvezú…je to win-win záležitosť, pravdepodobne to poznáte. No a kto sa
prihlásil mne? Dve holky. Kurník-šopa, za iných okolností je človek rád, keď sa
mu niekto prihlási, ale tentokrát som z toho radosť nemal. Čaká má sedem
hodinová cesta v uzavretej kabíne s dvomi neznámymi slečnami. Ako všetci traja
prežijeme moju črevnú búrku?

Váš záujem
je v prípade car-sharingu odviezť vašich spolucestujúcich čo možno
najkomfortnejšie. Nie len z obyčajnej ľudskej slušnosti, ale aj kvôli tomu, že
si navzájom na webe potom udelíte hodnotenie, ako sa vám cestovalo a na základe
neho si vás vyberajú ľudia pri vašej ďalšej ceste. Predstavoval som si to moje
hodnotenie: „Celú cestu prdel, smrdelo to v aute ako v chlieve, nikdy viac“.

Uf.
Skrátim to. Prežil som to ja aj holky za pomoci čaju proti plynatosti, ktorý
som si urobil na cestu. Hodnotenie som dostal dobré.

A viete
čo? Myslím, že tá plynatosť pravdepodobne nakoniec vôbec nebola dôsledok
infúzií a liekov. Spôsobovala ju výborná kyslá kapusta (zelí), ktorú som si
naložil na zimu do súdku a tak ju milujem, že som každý deň zjedol za malú
misku. Nedávno mi došla, takže som ju prestal jesť a moje rektálne explózie sú
fuč, pritom Medrol stále beriem, aj keď je pravda, že o dosť nižšie dávky, ako
na začiatku. Nenadarmo sa na Slovensku hovorí: „Od kapusty, riť popustí“.

5. O ružových okuliaroch (Michal Hellebrandt)

Na začiatok predosielam: rozhodne nie som žiadny slniečkár, žiadna „láska, pokora a sluníčko, čočka, cizrna a jablíčko“.

Založením som najskôr realista s miernymi sklonmi k pesimizmu – tu to však tiež musím trochu rozvinúť: nie pesimizmu v zmysle toho, že vidím všetko čierne a všetko je zle, ale pesimista čo sa týka nášho ľudského druhu: jeho smerovania. Kamže to vlastne vedieme našu úžasnú planétu. Ako som už onehdy písal: milujem život, pripadá mi nádherný v jeho detailoch, je tu toľko skvelých vecí, kvôli ktorým tu stojí za to byť. Zároveň som rozčarovaný z nášho ľudského druhu: Čo tie vojny? Čo tá eko-nezodpovednosť? Kamarát mi nedávno v jednom hlbšom rozhovore tvrdil, že do tohto sveta deti rozhodne priviesť nechce. Sám mám 19 mesačnú dcéru, mám z nej neskutočnú radosť a každému odporúčam mať dieťa, ale úplne ho chápem. Pokračování ZDE

4. O čakaní (Michal Hellebrandt)

Bolo týmmyslené to, že v živote veľmi často niekde a na niečo čakáme: v práci, ktorá
nás nenaplňuje, iba živí (myslím, že nás je väčšina), čakáme na koniec smeny.
Čakáme na autobus a v autobuse čakáme, kým nás dovezie do nášho cieľa. Na úrade
čakáme, kým nás odbavia. V obchode čakáme pri pokladni v rade. Čakáme
v dopravnej zápche. V bare alebo v reštaurácii čakáme na čašníka, kým nám
donesie drink/jedlo. Svet je plný čakajúcich ľudí.

Ale
čakateľov na to, na čo teraz čakám ja, určite až tak veľa nie je. Konkrétne na
prijatie do RS centra a započatie liečby, keďže lumbálna punkcia potvrdila, že
demyelinizačné ochorenie alias roztrúsenú sklerózu skutočne mám. Píšem síce, že
až tak veľa nás RSkárov nie je – myslené globálne – ale na druhej strane
nás lokálne, v Prahe, bude asi celkom dosť, keďže najbližší termín prijatia do
RS centra vo FN Královské Vinohrady, pod ktorú spadám, je možný až vo februári
(únor) kvôli nedostatočnej kapacite.

Približne mesiac už ubehol, odkedy som tam
volal, takže ešte dva a pol mesiaca. Argumentoval som síce, že všetky potrebné
dokumenty mám, s liečbou RS by sa malo začať čo najskôr a – pokiaľ viem – je
zákonom určená povinnosť prijať pacienta do RS centra od určenia diagnózy do
jedného mesiaca, ale…nepochodil som. Pretože predo mnou sú ďalší čakatelia a
nie je najmenší dôvod, prečo by som mal mať pred niekým prednosť. A nikoho by
som ani z etického hľadiska predbehnúť nechcel, nemám rád protekciu a
kamarádíčkovanie. Aj keď priznávam, že sám som v živote párkrát protekčne niečo
získal/niekam sa dostal, tak som potom dobrý pocit z toho nemal, pretože
mi bolo jasné, že bez patričnej známosti by som to nemal/nedostal a nenávidím,
keď sa ľudia priatelia iba z prospechárstva: tak s ním sa spriatelím, pretože
on mi môže niečo poskytnúť, je jedno, že je to bezcharakterná sviňa, hlavné je,
že mi pomôže.

Sestry a
doktori sa zvyčajne nemajú možnosť naklonovať, takže rozumiem, dopyt prevyšuje
ponuku. Počet RS centier je poddimenzovaný, a keďže nás s touto diagnózou
údajne stále pribúda, nedá sa nič robiť…

A tak sa
motám svetom a životom, som stále unavený a vyčerpaný a…čakám. A dúfam, že ma
dovtedy nepostihne žiadna vážna ataka a neochrniem. Nečakám od nasadenia liečby
nič menšie, ako že mi do stále vyčerpaného tela vleje zázračnú energiu, od
samého nadšenia vybehnem z nemocnice ako Usain Bolt (beh je v súčasnosti
nemožný, už nie jedna električka mi ušla pred nosom, keďže nie som schopný
pobehnúť; som rád, že – aj keď s problémami – chodím), cestou domov budem
preskakovať ploty a stavím sa v obchode, kde kúpim desať kilo zemiakov,
ktoré s ľahkosťou odnesiem domov, popritom skočím do kvetinárstva kúpiť
kvetinku pre moju úžasnú partnerku a potom pôjdem s dcérou na prechádzku.
Jupi-jou. Hehe. Ale niečo mi hovorí, že úplne takto to nebude.

Inak práve
mi bežia správy na ČT24 a podobný problém majú onkologickí pacienti. Cesta od
diagnózy k liečbe je dlhá a ide sa uviesť do praxe spôsob, pomocou ktorého by
sa skrátila. Držím im palce a zároveň aj nám – novým RSkárom – aby sa dostalo
od kompetentných časom aj na nás.

3. O (ne)fajčení (Michal Hellebrandt)

Prečo? Nuž rozhodol som sa s týmtozlozvykom skoncovať, pretože ak chcem urobiť všetko preto, aby som čo najdlhšie
mohol normálne fungovať – teda priotritne upraviť svoj životný štýl a začať žiť
zdravšie, tak prestať fajčiť je určite jeden z prvých krokov týmto smerom.
Čítal som vyjadrenie nejakej pani doktorky, že fajčenie samozrejme škodí aj
zdravím ľuďom, ale ľuďom s RSkou dvojnásobne.

Vo štvrtok mi oznámili túto novinu,
víkend som strávil u známych na chalupe v slastnom tabakovom rauši, v pondelok
som si ubalil posledné cigáro a prestal som s tým. Teda nie úplne – následne
som si kúpil e-cigaretu, ktorú odvtedy v najväčších absťákoch „fajčím“, k
dnešnému dňu je to necelý mesiac. Môj plán je postupne si kupovať náplne so
stále nižším obsahom nikotínu až na nulu, zbaviť sa tak fyzického návyku a
opustiť túto nezdravú záležitosť úplne.

O tom, ako prestať fajčiť je toho
popísané kvantum, povedal by som, že sa z toho stal aj celkom slušný biznis,
sám som zvedavý na seba, ako sa s tým poperiem, keďže som ešte úplne neprestal,
ale odhodlanie a motivácia nechýba. Z pohľadu RSkára – je oveľa väčšia
motivácia k tomu s tým seknúť, keď viete, že týmto ochorením „disponujete“ a
fajčením idete pri nasadení liečby sami proti sebe , ako prestať fajčiť len tak
sám od seba, iba na základe svojho rozhodnutia. Druhá vec je, že vám ono
„nefajčenie“ túto skutočnosť stále pripomína. Kedykoľvek dostanete chuť na
cígo, tak túto myšlienku vzápätí nasleduje ďalšia: „Nemôžem, pretože mám
roztrúsenú sklerózu“. A nezapálite si.

Ale poviem vám, že prestať fajčiť pre
takého náruživého fajčiara ako som (bol) ja…to bolí. V skúšobni s kapelou
máme zažité, že vždy keď odohráme pár songov, presunieme sa na tzv. „zevl-plac“
– na gauč do rohu, otvoríme si pivo a zapálime cigaretu. Živo si vybavujem prvú
post-fajčiarsku skúšku: odohrali sme, sadli a ja som s otvorenou hubou a
rozšírenými očami fascinovane sledoval kamoša, ako si balí žváro, otvára
lahváča, napije sa, zapáli si cigaretu a slastne si potiahne. Ja som preglgol
slinu a potiahol si z e-cigy, ktorá je veľmi-veľmi-veľmi slabou náhradou za
krásnu ubalenú tabakovú kočku. Aj keď v momentálnej fáze – vďaka aj za ňu,
pretože tú najväčšiu chuť na cigaretu to – aspoň u mňa – potlačí. A vzhľadom na
to, že je to také „instatné fajčenie“ nepochybujem o tom, že prestanem aj s
týmto.

Na záver zacitujem Billa Hicksa,
legendárneho stand-up komika, ktorý bol známy svojím nadmieru pozitívnym
vzťahom k cigaretám, pri každom svojom vystúpení fajčil jednu od druhej, až kým
bol nútený prestať – pravdepodobne tiež zo zdravotných dôvodov, keďže umrel ako
32 ročný na rakovinu slinivky. Jeden z jeho výstupov som videl s českými
titulkami: „Není dobré přestávat kouřit děcka. Ale já to k…a udělal. A ano,
chybí mi. Je pěkně těžký přestat kouřit. Každá z nich teď vypadá fakt hodně
dobře. Každý cigáro vypadá jako udělané Bohem, smotané Ježíšem a olíznuté p…u
Claudie Schiffer“

Asi tak.

2. „Lumbálka“ (Michal Hellebrandt)

Predpokladám, že moje texty čítajúhlavne zbehlí RSkári – zdravím vás všetkých – ktorí veľmi dobre vedia o čo ide.
Ak by sa medzi vami našiel niekto ako ja, čo do dnešného dňa nevedel, ako to
prebieha, v krátkosti opíšem moju skúsenosť: ide o odber mozgo-miešnej
tekutiny. To znamená, že vám do miechy pomedzi stavce zastrčia injekciu a
vytiahnu z nej vzorku na rozbor, ktorý definitívne potvrdí (alebo vyvráti)
roztrúsenú sklerózu. Znie to hrozivo, ale v skutočnosti to vôbec také strašné
nie je. Trošku to pri pichaní zabolí a mne osobne sa následne kapánek začala
motať hlava. Potom strávite dve-tri hodinky na lôžku, aby ste si odpočinuli, a
idete domov. Celý deň musíte ostať v kľude doma, nič ťažké neťahať a do večera
sa vám miecha obnoví – takto mi to bolo povedané.

No ale aby, som nepísal len o týchto,
vcelku nezaujímavých a ľahko dohľadateľných faktoch, vrátim sa ešte trochu k
nedávnej minulosti, k samotnému zdeleniu diagnózy. Ak ste niekto čítali môj
prvý text, možno ste si podľa toho povedali, že som diagnózu RS prijal celkom
stoicky a hrdinsky. Musím však zbabelo priznať: na druhý deň som sa zosypal ako
príslovečný domček z kariet. Hral som sa s mojou jeden a polročnou dcérou a pri
tom mi začali bežať v hlave takéto myšlienky: dobre, ak všetky veci, ktoré sa
nám dejú, fungujú na báze „príčina-následok“, ak funguje toľko spomínaná
„karma“ a ony „božie mlyny“, tak fajn, nežil som príkladne, nie som veriaci,
nemodlím sa k žiadnej vyššej moci a ani v žiadnu neverím, mám za sebou vcelku
zhýralý život, keď som dosť chlastal, fajčil, v mladšom veku experimentoval so
všetkými známymi drogami. Ak sa teda chceme hrať na nejakú „vyššiu
spravodlivost“, keď každého dostihnú dôsledky jeho činov…dobre. Bol by som
ochotný uznať, že mám, čo si zaslúžim. (Aj keď toto je veeeľmi diskutabilné,
keď sa pozrieme na bezškrupulóznych hajzlov, ktorí zbohatli na úkor iných, majú
pokútne získanú moc a sú zdraví, a ľudí, čo žili celý život čestne a
charakterne a aj tak ich postihne nejaký zákerný osud, ktorý si nezaslúžia ani
omylom.)

Ale čo ona? Moje malé bajbo? Veď za
svoj jeden a polročný život nestihla ešte nič zlé vykonať! Nikoho úmyselne
trápiť či zraniť, ani len slovne, veď vie povedať len "mama, tata, deda a
baba". Čím si zaslúžila ona to, že má taťku, ktorý sa možno nebude vedieť
hýbať, ktorý jej možno nebude môcť byť oporou, keď to bude potrebovať? A zase
sme pri porovnávaní – čo iné deti, kde taťkovia-mamky dopadnú ešte horšie? Akú
logiku tu má tá slovutná „karma“? Sečteno a podtrženo – život nie je fér a je
dobré tento fakt prijať. Ak som doteraz na nejakú bazálnu spravodlivosť aj v
kútiku duše veril, tak odteraz som ťažký skeptik. Vždy som považoval a
považujem život za nádherný. Je nádherný, ale nefér. To sa navzájom nevylučuje.

Pri tomto uvažovaní mi jej – nie seba
– prišlo tak ľúto, že mi začali padať slzy ako hrachy. V tomto momente prišla
moja partnerka, uvidela ma a keď sa spýtala o čo ide a ja som to vyklopil, objala
ma a povedala: „To zvládneme“. Čo mi príde s odstupom času nepredstaviteľne
dôležité. Prajem každému, aby mal v takejto chvíli vedľa seba človeka, ktorý sa
zbabelo nezosype, keď už sa zosypal on, ale povie mu najväčšiu frajerinu: „To
zvládneme“. Rešpekt!

Sorry, ak som bol príliš patetický…