30. O predpokladaní (Michal Hellebrandt)

Môj jubilejný tridsiaty blog začínam, ako som to urobil nedávno, básničkou:

Šťastie

„Ty si strašne domýšľaš“,

povedala,

a ja som si až po rokoch uvedomil,

že mala pravdu.

Je šťastie neodhadovať budúcnosť.

Je šťastie netušiť, čo bude.

Je šťastie nepredpokladať!

Je šťastie byť v tomto kľude.

Básničky si skladám sám pre seba, najčastejšie vtedy, keď mi nie je práve najlepšie – hlavne teda psychicky. Čo je síce dosť často úzko naviazané na fyzický stav, pretože keď sa človek necíti dobre fyzicky, bolo by trochu divné, keby sa cítil skvele psychicky. Ale niekedy to je fakt len o tom, že moja vnútorná sila a odhodlanie sa s RSkou neustále biť sa práve prechádza po dne a vtedy mi pomáha podať o tom správu v „poetickej“ forme, aj keď je to správa, ktorú si prečítam len ja.

Že o svojom momentálnom rozpoložení napíšem básničku má pre mňa dvojitý efekt:

Jednak, že tie čierne myšlienky zo seba aspoň čiastočne vypustím. Naozaj funguje ten známy princíp, keď umelci majú potrebu tvoriť z nejakého vnútorného pretlaku; potrebujú proste uvoľniť ventil, ktorý drží ich myšlienky a pocity v hlave, a tá im vďaka tomu neexploduje. (V tomto kontexte rozumiem aj onomu mnou kritizovanému sťažovaniu sa – aj to vysťažovanie sa niekomu je takým uvoľnením ventilu…)

Pozor, ja sa ale určite za žiadneho umelca nepovažujem! To s dovolením a s radosťou prenechám iným, ja tomu vôbec nerozumiem. Čomu však rozumiem je, že cítim, čo sa mi páči a čo považujem za úprimnú tvorbu, a čo je iba prachobyčajný kalkul.

No a za druhé mi náladu o máličko zlepší vedomie, že svoje básničky potom využijem pri tvorbe textov pre kapelu, v ktorej zatiaľ hrám, ešte mi to fyzické schopnosti umožňujú, aj keď pri pomerne rýchlom postupe RSky to už na dlho nevidím. 

Ale! Aby to zase nevyznelo nejak pesimisticky – vrátim sa späť k tej mojej básničke, ktorou som tento text začal – „je šťastie nepredpokladať, je šťastie byť v tomto kľude“. Takže možno to ešte bude dlhšie, ako si teraz myslím, ako teraz predpokladám. Možno nie. Veď keby som rezignoval už vtedy, keď mi zdelili diagnózu, a keď sa mi kvôli tomu rozpadla vtedajšia kapela, nemal by som tú súčasnú, v ktorej sú absolútne skvelí ľudia, ktorí RSku zobrali ako ďalšieho člena, ktorého je potrebné rešpektovať, cítim sa v ich prítomnosti výborne, robíme spolu mega-hity, ktoré sa stanú svetovými a budú zarábať kopu peňazí, keď umriem.

Ako Vincent Van Gogh – kým žil, trel biedu a svojími obrazmi si zarobil možno tak na onú povestnú slanú vodu, zatiaľčo teraz…veď určite viete. Bez urážky, ale silne pochybujem, že by niekto z vás mal originál od Van Gogha zavesený doma nad posteľou. To by ma čítali pekne zazobaní ľudia; keď tak mi pošlite nejakú škváru a môžete aj finančne podporiť tento web, Hanka bude mať radosť…dík.

Takže sečteno a podtrženo? Zo svojej skúsenosti môžem odporučiť – tvorte, moji milí. To je jedno čo. Básničky, kreslenie, maľovanie, hudba, keramika, vyrezávanie (ak to fyzické schopnosti dovolia), napíšte knihu, poviedku, blog… Má to terapeutický účinok a je to vynikajúce antidepresívum. A aj keď sa vďaka vašej tvorbe nestanete svetovo uznávanými umelcami (mňa sa to netýka, mňa bohužiaľ svetová sláva neminie, ale čo narobím, je zbytočné vzpierať sa osudu, ku ktorému som predurčený), budete mať radosť z nej vy sami.

A to je najviac.

29. O tvrdohlavosti (Michal Hellebrandt)

Ach jo. Tiež máte občas pocit, že sa proti vám spikla celá zemeguľa, osud, život a čojaviemčoešte? Prečo? Čo som komu urobil, že ma chce snáď celý vesmír vyeliminovať? Lebo taký pocit zažívam v týchto dňoch. Ja som tam hore musel niekoho fest nas…naštvať, keď mi toto robí.

V práci som mal v posledných dňoch celkom veľké prešľapy. Rozbil som nejaké zbožie, keďže pracujem manuálne ako skladník na vysokozdvižnom vozíku.

Keby som nemal túto diagnózu, pravdepodobne by sa na to pozeralo ako na chybnú manipuláciu, strhli by mi možno prémie, chvíľu by si zo mňa kolegovia-roboši robili srandu a časom by sa na to zabudlo. Ale keďže sa vie, že mám RSku (a vzhľadom na moju tragickú chôdzu by som to ani nezakryl), tak je to samozrejme pričítané na vrub tejto nemoci a pozerá sa na mňa touto prizmou. Aj keď férovo musím priznať, že jeden z tých troch prípadov v pomerne krátkom časovom období sa mi stal kvôli RSkovej únave (mal som si radšej zobrať voľno), ale tie dva nie.

No, asi je to takto lepšie. Nerád by som niekoho nedajbože zranil a aj keď by to trebárs nebolo kvôli RSke, už som stigmatizovaný a moji šéfovia by mohli dostať výčitku zase zhora (poznáte to – zákon padajúceho hovna), že ako to, že ma nechali ďalej jazdiť po tých incidentoch, ktoré sú určite dôsledkom mojej roztrúsenej sklerózy! Takže to chápem.

Neviem, čo so mnou bude. Dostal som týždeň nútenú dovolenku, počas ktorej teraz rozmýšľam nad ďalšími možnými scenármi.

Takže zažívam opäť také väčšie zemetrasenie vo svojich zabehnutých životných koľajach, čo nesiem dosť ťažko, keďže v určitých stereotypoch, na ktoré som zvyknutý sa cítim dobre a isto. (Keď som ešte študoval, tak jedna partia holiek ma volala „autista“, čo som sa potom dozvedel po rokoch od jednej z nich. Tak toto môže byť jedna z čŕt môjho autistického spektra – že mám rád svoje zabehnuté stereotypy a istoty, a v nových situáciách sa cítim značne nesvoj.)

Už som sa dávno zmieril s tým, že patrím k tej – podľa môjho pozorovania – drtivej väčšine ľudí, ktorá má prácu len ako zdroj príjmu, nebaví ho a nijak nenapĺňa. Živiť sa tým, čo človeka baví, považujem za jedno z veľkých životných šťastí. Výhoda takéhoto – prachobyčajného a nijak prestížneho – povolania na druhej strane je, že po ôsmich hodinách práce prídete domov, venujete sa veciam, ktoré vás bavia a na rachotu si nespomeniete až do druhého dňa, keď vám zazvoní budík.

Takže tá Rozmarná Sviňa mi zasiahla aj do tohto môjho pokojného, ničím nerušeného, krásneho, stereotypného skladníckeho života. Nastáva nová situácia, z ktorej som patrične zmätený.

Najsympatickejšia cesta zo všetkých mi je postaviť si hlavu. Dej sa čo dej, nepoddať sa slečne RSke. Nesmie ma tá sviňa udolať. Aj keď hlavou sa mi honí samozrejme všeličo. Mojou úlohou je teraz obiť si ju plechom a s jej patričnou tvrdosťou ísť proti nepriazni osudu.

Nikdy som nebol žiadny extra bojovník, skôr „salámista“. Ale zdá sa, že RSka zo mňa tohto bojovníka robí proti mojej vôli…som vo vojne, ktorú nemôžem vyhrať, ale nechcem dať svoju kožu lacno..

28. O vplyve hudby 2 (Michal Hellebrandt)

Nebudem sa dlho vykecávať a rovno prejdem k veci.

Ak je medzi vami niekto, kto môj blog číta pravidelne, tak vie, ktorá bije. Pre ostatných pripomínam, že už som jeden podobný text napísal, ktorého súčasťou boli aj hudobné tipy na pesničky, ktoré si púšťam, keď sa potrebujem morálne vzpružiť – mám za to, že hudba má na človeka priam nadpozemský vplyv. Tak sa chcem znovu podeliť o nové pesničky z môjho „MS songs“ playlistu, ktorý som medzičasom rozšíril. Možno na niekoho z vás budú mať aspoň niektoré songy z neho podobne povzbudzujúci účinok, ako na mňa – v tom prípade mal tento text zmysel.

Toto je úryvok z knižky „Všechny kočky jsou šedé“ od dvojice Veselý – Hroch, ktorú práve čítam:

„Hudba má obrovskou sílu hrát si s našimi emocemi, proměňovat je, ukazovat nám ty dosud nepoznané, zesilovat je nebo nás učit empatii. … Někdy stačí pár tónů a píseň nás infikuje pozitivitou, pomůže nám vyrovnat se s naším stavem, zároveň nás ale tatáž píseň může zdevastovat – záleží na okamžiku a vnitřním rozpoložení.“

Tak snáď sa tu bude jednať o ten prvý prípad…

Musím ešte poznamenať, že kritériom výberu u mňa je hlavne názov pesničky – angličtinou moc nevládnem a som čistý samouk, preto hlavné posolstvo je obsiahnuté v názve pesničky, samotný text je úplne o niečom inom, ako o RSke. Hit o RSke budem musieť zložiť asi sám, hehe.

Poďme na to:

Cake – I Will Survive https://youtu.be/7KJjVMqNIgA
Áno, ide o cover od Glorie Gaynor, ale osobne ma baví viac, ako originál. Message je jasná: prežijem! Odhliadnuc od toho, že ide o song o rozchode, modifikoval som si jeho význam pre seba.

Django Reinhardt – Paramount Stomp https://youtu.be/Irzf6W7UF3U
Tento song má význam pre mňa hlavne ako pre gitaristu. Django je v jazzových a swingových kruhoch známy ako fenomenálny gitarista, pričom predpoklady stať sa ním nemal práve najlepšie – vzhľadom na to, ze mal dva prsty na ľavej ruke nepohyblivé kvôli nejakej nemoci. Napriek tomuto znevýhodneniu sa nevzdal a stal sa tým, kým sa stal.

Monty Python – Always Look on the Bright Side of Life https://youtu.be/SJUhlRoBL8M
Posolstvo je jasné – „vždy sa pozeraj na svetlú stranu života“. Čiže vidieť fľašu poloplnú a nie poloprázdnu. Čiže sústrediť sa na to, čo môžem a nie na to, čo nemôžem.

John Frusciante – Hope https://youtu.be/rhtnGoSLI9Q
Netreba bližší komentár, keďže „hope“ (nádej) je RSkárske motto.

Nada – Senza Un Perché https://youtu.be/HD049xBpHXI
Tak tu som už úplne márny, čo sa týka prekladu, lebo ide o taliansku speváčku a pieseň. Rozumel som iba „e tutta la vita“, aj to nie úplne, počul som, že „puta la vida“, čo znamená sk…..ý život, čo som si zchuti občas zaspieval. Za prvé miešam taliančinu so španielčinou, a za druhé som bol trochu sklamaný, keď som zistil, že to znamená „celý život“. Ále čo, aj tak to pre mňa zostáva „puta“, lebo je úľavné si občas zanadávať, však od čoho tie nadávky a kliatby nakoniec máme.

Unkle – Feel More/With Less https://youtu.be/xiFc6L0Muwg
Nádherná vec. Posolstvo názvu je jasné – môžeš cítiť viac, aj keď máš menej. Alebo…možno práve preto.

I Am Waiting for You Last Summer – Today We Escape https://youtu.be/-TgsY7rgARo
Dnes utečieme bejby, dnes tomu všetkému utečieme…nažhavíme invalidné vozíky, nabrousíme hole a berle, a zdrháme…

Sheryl Crow – Strong Enough https://youtu.be/3s1bZLh4mJA
Tak toto je ultimátna popová pecka. Samozrejme, že sa tu opäť rieši vzťah, ale tak my budeme vnímať hlavne to „strong enough“.

Led Zeppelin – Your Time Is Gonna Come https://youtu.be/5cvEVivHVsU
A na záver hard-rocková klasika, Led-Zep v ich vrcholnej forme, aby sme si naliali do žíl trochu života do toho umierania. Tvoj čas prichádza!

That’s all folks! Enjoy!

27. O invalidnom vozíčku (Michal Hellebrandt)

Zaumienil som si už dávnejšie, že v mojom blogovaní sa nebudem sťažovať a riešiť svoje zdravotné komplikácie – budem skôr písať o svojich myšlienkových pochodoch RSkára, pocitoch, vnútornom nastavení. Keď už zmieniť nejakú komplikáciu, tak okrajovo, rámcovo, ak to bude text vyžadovať na objasnenie jeho logických súvislostí.

26. O alternatívnej realite (Michal Hellebrandt)

Tak bacha! Prituhuje! Tento blog som sa rozhodol začať poéziou(!).

Nechajme, prosím, stranou fakt, akú umeleckú úroveň táto „poézia“ dosahuje. Ide o autorskú báseň, ktorej cteným tvorcom ráči byť moja ctená osoba v celej svojej ctenej maličkosti (panebože, čo som to zase vypotil za vetu?!).

Pozor, zbystrite svoje RSkou ťažko skúšané zmysly, tu je, nazval som ju honosne a vzletne

TÚŽBA

Dalajláma povedal:
„Pozor na to,
čo si prajete.
Mohlo by sa vám to splniť!“

Ja som tak veľmi túžil
byť iný ako ostatní,
až som sa ním stal.

Splnilo sa to,
čo som si prial!

Teraz túžim po tom
byť ako ostatní.
Ale svoje priania
som už – zdá sa –
vyčerpal.


Tak čo? Cvrnkli jste si do kalhot? Ja viem, ste umelecky naplnení až po okraj, emócie z vás tryskajú, oči sa zaliali slzami a vnútrom sa rozlial teplý hrejivý pocit, ktorý spôsobuje skvelý umelecký zážitok; pocit, že ste práve prežili niečo výnimočné, niečo, čo vás zasiahlo až do morku kostí! Neďakujte mi, urobil som to pre vás rád.

Dobre, zobudil som sa a vytiahol ruku zo šerbľa („šerbeľ“ je po slovensky nočník, to sa tak u nás hovorí, keď sa nepatrične zasnívate a potom sa z toho preberiete: „…a potom som sa zobudil a ruka v šerbli“. Nepýtajte sa ma prečo a kde je pointa; netuším).

Následne ponúkam rozbor tohto umeleckého skvostu: sme iní, my RSkári, než zdraví ľudia, to je jasné. Asi je zbytočné snažiť sa robiť všetko tak, ako zdraví jedinci. A asi je dobré si tento fakt uvedomiť a žiť svoj život ako RSkár. Pre nás platia iné pravidlá. Žijeme v alternatívnej realite. V realite, kde má všetko úplne iné rozmery, váhu, hmotnosť, veľkosť, sú iné vzdialenosti – teda týka sa to predovšetkým tých z nás, ktorí sme v progresívnej fáze tejto choroby. Považujeme za dôležité úplne iné veci, než ostatní.

Z týchto skutočností sa dá vyvodiť to, že sa musíme riadiť inými zákonitosťami a hodnotami, než zdraví ľudia. Nemôžem sa porovnávať so zdravou populáciou, oni žijú v trochu inej realite než ja (…a nemôžem sa porovnávať ani sám so sebou predtým, keď som RSku nemal). Môžem (a vlastne musím) koexistovať s ostatnými, ale to, že pre mňa platia iné – hlavne fyzikálne – zákonitosti by som mal mať stále na pamäti. Sme proste „alternatívni ľudia“, či chceme, či nechceme. Mňa síce alternatíva v hudbe, v umení všeobecne a aj v spôsobe života už dlho baví a zaujíma, ale až takýto alternatívny človek som zase byť nechcel, hehe…no čo sa dá robiť? Osud ma hodil do tejto vody (alebo skôr bažiny), buď sa v nej naučím plávať, alebo…

Hm. Dobre, tak som si zafilozofoval, a teraz si sadnem (no, veď som vlastne doteraz tiež nič iné nerobil, než sedel) a otvorím si pivo, ako hocikto iný – pivo ostáva pre všetkých spoločné a rovnaké, to je železná istota. Pivo nás proste všetkých spája (okrem tých, čo pivo nepijú, ale to je zas ďalšia sorta alternatívnych ľudí, pre ktorých márne hľadám pochopenie).