13. O ambíciách (Michal Hellebrandt)

V mladosti som bol oduševnelý a aktívny športovec. Hral som súťažne basketbal, prvú juniorskú a druhú slovenskú ligu mužov. Trénerstvo basketbalu a učiteľstvo telesnej výchovy som aj vyštudoval. Moja ďalšia budúcnosť zdala sa byť jasná: učiteľ telesnej výchovy a popritom budem možno trénovať nejaký mládežnícky basketbalový klub.

Ešte počas štúdií som však pričuchol k drogám. Začalo to marihuanou. Predosielam, že si naďalej myslím, že marihuana nie je vstupná brána k tvrdším drogám, ide o chuť a vôľu človeka experimentovať aj s ďalšími substanciami. Poznám kopec ľudí, ktorí marihuanu fajčili, pri nej aj ostali a potom prestali aj s ňou.

Potom som začal experimentovať so všetkým možným. Trúfam si povedať, že niekedy vtedy som zrazu začal rozumieť všetkej tej experimentálnej a podivnej hudbe. Alternatívny rock, trip-hop, techno, ambientná elektronika, to všetko mi zrazu začalo dávať ohromný zmysel.

Netvrdím, že človek musí začať s drogami, aby tejto hudbe porozumel. Poznám kopec ľudí, ktorí nikdy žiadny tvrdší prekurzor neskúsili a táto hudba si ich našla takisto. Ale ja som to mal takto.

Čoraz viac som utekal od športu k hudobným zážitkom. Na koncerty som chodieval ešte na úplný začiatok, keď sa iba stavala aparatúra, muzikanti ešte zvučili, a potom som v pauze pred začatím koncertu sedel sám v poloprázdnom klube, popíjal pivo a v posvätnej ucte sa pozeral na nasvietené bicie a gitary. V tej dobe som si kúpil otrieskanú španielku a obnovil som svoje „hranie“ na gitare. Píšem „obnovil“, lebo som ako jedenásťročný chodil na gitarový krúžok a gitara má vždy strašne priťahovala. Riadením osudu som sa dostal do kapely (predpokladám, že som tomu podvedome šiel naproti) a začala rocková jazda, keď šlo celé moje učiteľovanie stranou, pretože som ten rockový život žil se vším všudy (nie, nie, nemyslím štetky, hotely a chlebíčky, na tejto úrovni to nikdy nebolo a ani nebude :-), a to bolo s učením telesnej výchovy a vôbec, s nejakým morálnym vzorom pre mládež – ktorým by sa učiteľ asi mal snažiť byť – nezlúčiteľné, pokiaľ som nechcel byť pokrytec ako poleno.

Začal som pracovať ako skladník (bolo mi jedno čo, hlavne nech mám nejaké živobytie a môžem sa vo svojom voľnom čase venovať kapele a veciam s ňou spojeným).

No a niekde tu by som asi videl prapôvodnú príčinu toho, že sa u mňa neskôr rozvinula RSka – ak prijmeme teóriu, že na jej vzniku sa významným spôsobom podieľa aj určitý psychický diskomfort. Pretože som celé tie roky v sebe riešil vnútorný konflikt. Na jednej strane nenaplnené ambície, nesplnené očakávania rodičov, ktorí mi zaplatili drahé štúdium a ja som to všetko zahodil do koša a začal som hrať v debilnej neperspektívnej kapele a z potencionálneho učiteľa, z povolania, ktoré má v spoločnosti určitú váhu a reputáciu, som obyčajný nekvalifikovaný skladník. Na druhej strane hudba, v ktorej som nachádzal pocit, že presne toto je vec, ktorá ma zaujíma a naplňuje, celý tento hudobný svet so všetkým, čo k nemu patrí. A to, že som ju mohol ešte aktívne sám robiť s kapelou, to bolo pravé potešenie.

A dnes? RSka mi tento vnútorný konflikt ukončila. Ďalej hrám v debilnej neperspektívnej kapele, ďalej mi to prináša potešenie (v súčasnosti som to začal považovať aj za akúsi terapeutickú záležitosť) a budem v nej naďalej hrať, kým mi to fyzické schopnosti dovolia. Ďalej robím skladníka v tej istej firme a budem ho robiť naďalej, kým budem schopný. Že som v živote nič nedosiahol? Je mi to šumafuuuuk a už na to zvysoka kašlem. Myslím, že cena, ktorú som zaplatil, je poriadne vysoká. Chcem svoj zvyšný aktívny čas stráviť tým, že budem robiť a užívať si to, čo ma baví a naplňuje, kým môžem. Aj keď z toho žiadny praktický úžitok nie je. Nehodlám riešiť veci, čo ma nezaujímajú – peniaze, spoločenské postavenie, kariérny rast, hmotné statky, „niečo v živote dosiahnuť“ (z tohto slovného spojenia priam dostávam osýpky).

Nikomu neberiem jeho radosť z dosiahnutých životných úspechov. Ale mňa nech s tým nikto neotravuje – a nebudem s tým už otravovať ani ja sám seba. Nikdy som tej ľudskej ambícií a potrebe niekým byť nerozumel. Nestačí „byť“, treba „niekým byť“. A už sa ani nebudem pokúšať tomu rozumieť. Asi som sa mal narodiť v pralese mimo tieto civilizačné tlaky, trieskať večer pri ohni na bongo, kde by starší požívali patričnú úctu, nie ako tu a teraz, keď sú starí ľudia pomaly len na obtiaž, pretože nie sú „zárobkovo činní“. Potom, keď by nastal môj čas, vyšiel by som na horu a povedal by som: „Dnes je pekný deň na to, aby som umrel” – ako v tej starej reklame – ľahol by som si a umrel by som ľahký ako pierko, bez žiadnych stresov, že som v živote nič nedokázal.

Nepostavil som dom, nezasadil strom (no, to by som ešte zvládnuť mohol, ak sa mi bude chcieť ovšem), nesplodil syna (ale dcéru áno, a je to moje najväčšie slniečko). No a čo? Kto túto kardinálnu blbosť vlastne vymyslel?

P.S.: A hudobný tip na záver: slovenská kapela Saténové ruky a ich song „Kaviár“. Tak trošku to s týmto textom súvisí…

12. O roku s RSkou (Michal Hellebrandt)

Tento mesiac to bude rok, čo mi diagnostikovali RSku. Možno sa hodí krátka bilancia. Keď mi diagnózu zdelili, samozrejme som hneď začal googliť a zisťovať si podrobnejšie informácie. Často som sa stretával s vetou: „RSka mi otočila život o 180 stupňov“. Ja som si hovoril: a to teda nie, ja budem žiť tak ako doteraz, roztrúsenej skleróze navzdory. Ale pravda je, že RSka mi naozaj prevrátila život hore nohami, chcem-či nechcem.

11. O viere (Michal Hellebrandt)

Tieto riadky píšem ráno o piatej, keď zase raz už asi hodinu neviem spať, a keďže mi hlavou poletujú myšlienky o spiritualite súvisiacej so mnou a s mojou spoločníčkou RSkou, rozhodol som sa aspoň využiť čas a pár tých myšlienok zapísať.

Vysočany, kde momentálne žijem, sú zaujímavá pražská štvrť. Je to tu celkom pestré. Predminulý týždeň bol u susedov nad nami požiar. Zobudil som sa o druhej v noci na príchod hasičov a policajtov. Keď som sa ich spýtal, čo sa deje, bolo mi povedané, že nad nami horí a mám sa obliecť a byť pripravený, ak by bola treba evakuácia. Dnes na našej ulici pobodala žiarlivá žena svojho muža, bolo to v správach. Včera v noci som sa zobudil zase na to, že nám niekto pod oknami bleje, a ručal pri tom ako jeleň, že sa to po našej, inak tichej ulici hlasno rozliehalo. No a teraz práve, ako toto píšem sa nám práve pod oknami nejaký iný opilec vymočil. 

A uprostred toho všetkého kostol.

Na všetko, čo sa tu deje dohliada bedlivé oko Pánovo. Kostol má zaujímavú polohu – je v našom vnútrobloku, obklopený zástavbou. Keď idete po ulici, zvonku vôbec nevidieť, že tu nejaký kostol je, vchádza sa doň z ulice, akoby ste vstupovali do vchodu baráku a zrazu sa ocitnete v regulérnom kostole. Keď sedím podvečer na balkóne, čumím do blba a nechávam myšlienky ísť svojou cestou, tak naň vidím. Občas je z neho počuť nádherná hudba.

No a prečo som začal práve týmto? Pretože som čítal v nejakej brožúrke o RSke, ktorej spoluautorkou je aj lekárska kapacita v tejto oblasti, pani profesorka Havrdová, že význam má pri vyrovnávaní sa s RSou aj spiritualita. Vykladám si to tak, že keď človek verí v Boha (nemusí to byť práve ten kresťanský), má tak trochu barličku (barličku, aké príhodné slovo má napadlo!), ktorá mu poskytuje oporu pri vyrovnávaní sa s touto chorobou.

Ja žiadnu barličku nemám. (Ehm…teda zatiaľ. Ale je isté, že časom určite nejakú mať budem, myslím tú naozajstnú.) Som v otázkach viery tak trochu Čech. Podľa štatistík sú Češi v drtivej väčšine ateisti. Na Slovensku má cirkev o dosť väčšiu váhu, sme kresťanská krajina. Chcel by som sa v tomto smere trochu viac stotožniť so svojim pôvodom, ale nejde to. Závidím ľuďom, ktorí sú veriaci. A sú to aj – pre mňa a množstvo iných ľudí – naozaj autority a známe osobnosti, s vysokým morálnym a ľudským kreditom. Rád by som ich vyspovedal a zistil, v čom a ako našli Boha, kedy nastal ten iniciačný moment, keď uverili. Pre mňa, ako človeka, ktorý spolieha hlavne na racio, na reálne dôkazy, na vecné argumenty, je to záhadou. 

Cirkev vnímam ako organizáciu, v ktorej sa určití ľudia cítia dobre, sú spoločne naladení, stretávajú sa v chrámoch a zažívajú pocity spolupatričnosti pri spoločne vykonávaných rituáloch. To je ostatne znakom každého náboženstva, a že ich je! A každé má svojho Boha.

Aký je ten môj? Hm. Iniciačný moment, kedy by som uveril v Boha u mňa zatiaľ neprebehol. Keby ich aspoň nebolo toľko! Keby všetci verili v jedného, už to by bol silný dôvod veriť. Ale keď vidím, že sa v mene Boha vraždí…nemyslím teraz aktuálne muslimských extrémistov, aj kresťanská cirkev má poriadne za ušami, pozrime sa do minulosti.

Ja zatiaľ verím hlavne v modernú medicínu, aj to nie bezhlavo, zázraky robiť nedokáže. Verím vo fyzioterapiu a psychoterapiu. Verím v človeka a jeho vnútornú silu sa s nepriazňou osudu pobiť, dôkazov je nespočet. 

Ale v Boha…na moju škodu, neverím. Prial by som si to. Ale je tu príliš veľa tých “ale”. 

10. O prioritách (Michal Hellebrandt)

Tento text bude asi zase trochu patetický. Zisťujem, že pátos je pravdepodobne moja obľúbená emócia. Není zbytí.

Chcem si trochu zafilozofovať o tom, prečo vlastne stojí za to, aby sa človek s RSkou snažil a bojoval každý deň s tou – prepytujem – sviňou, ktorá komplikuje vykonávanie úplne prachobyčajných vecí, ktoré zdraví ľudia robia s takou samozrejmosťou, že na to vôbec nemusia myslieť.

Kvôli ľuďom, ktorí vás majú radi.

Ak mi totiž RSka priniesla do života niečo pozitívne, tak je to zmena hodnôt a priorít, a myslím, že v dobrom smere. Oveľa viac si totiž uvedomujem hodnotu času a toho, s kým ho strávim. S drinkom v ruke, opitou hlavou a partou podnapitých jedincov, s ktorými budem viesť celú noc väčšinou bezduché reči, a ktorých zmysel a podstata sa väčšinou aj tak vytratí na druhý deň s kocovinou, kvôli ktorej nevyleziem z postele? Alebo so svojou dcérou na detskom ihrisku, či na výlete? S blízkymi, s rodinou, alebo v krčme?

Áno, ono to ide aj s vekom, že sa človeku menia priority. Na druhej strane – niekomu určité veci nedôjdu nikdy. A potom sa rozpadajú rodiny, ničia sa vzťahy. Keď sa pozriem do minulosti, musím priznať, že som bol na najlepšej ceste patriť do tej druhej skupiny. Asi to súvisí aj s tým, že človek si sám sebe dokazuje to, že je stále rozjuchaný kalič a partyman, stále je mladý, aspoň duchom a nikdy sa nestane usadeným domácim peciválom. A potom v tej jazde príde RSka a zavelí: “Stop!” Neviem, či by som sa zastavil sám od seba, keby neprišla.

Nie, že by som začínal na svojich kamarátov a priateľov kašľať. Ale z prvého miesta sa presunuli na druhé: rodina a príbuzní sú prvoradí. Asi to takto malo byť vždy, ale to je to, o čom tu točím: nebyť tej RSky, asi si to neuvedomím.

Pred pár mesiacmi som videl v internetovej televízii DVTV rozhovor s Lukášem Jindrou, ktorý RSku má a tvrdí, že nemoc mu zlepšila život. Ja by som sa to takto povedať neodvážil, momentálne určite nie, ale začínam chápať ako to myslel. A zisťujem, že byť domácim peciválom nie je až také zlé.

P.S.: Mojím občasným dobrým zvykom je pridať tip na pesničku k čítaniu, alebo po ňom. Tak tentokrát je o blahodárných účinkoch zápecníctva a starnutia obecne: Ivan Mládek a Banjo Band – “Já tam nejdu”. Príjemné pozastavenie sa a počúvanie. 

9. O predsudkoch (Michal Hellebrandt)

Navštívil som v týchto dňoch seminár pre novo-diagnostikovaných ľudí s RSkou. Dozvedel som sa dosť zaujímavých informácií a odporúčam ho nezmeškať, keď sa bude konať nabudúce. Ak sa nemýlim, koná sa raz do roka.

Jedna z mnohých tém bola, ako je RSka stigmatizovaná. Ako to ľudia taja v obave z reakcií okolia, hlavne v zamestnaní. Osobne som so svojím exaktným a briskným logickým uvažovaním (pozor vtip) prišiel sám už pred časom na to, že bude lepšie netajiť sa tým – aj v práci, aj v súkromnom živote. Ako som k tomu dospel?

Zo začiatku som to totiž tajil. Alebo tajil – to nie je úplne správny výraz, skôr som to nikomu nevešal hneď na nos, ale nejaké extra veľké tajnosti som s tým nerobil. V práci som to povedal len vedúcim, aby vedeli, že teraz budem často behať po doktoroch a vyšetreniach, čo znamená občas neskorý príchod, alebo skorý odchod, prípadne, že si nečakane budem musieť vziať voľno, ak mi príde zle. Postavili sa k tomu skvele a veľmi ústretovo. Ostatní to však nevedeli. Takže som sa dostával do takýchto situácií:

Moja RSka má – okrem iného – charakter problematickej rovnováhy a nestabilnej chôdze. Najprv mi povedal kolega skladník, keď ma už niekoľko krát videl motať sa: “Jseš vožralej, vole?!” Keď sa to opakovalo, zavolal som si ho bokom a povedal mu, že nejsem vožralej, mám roztrúsenú sklerózu. Ospravedlnil sa mi.

Potom mi povedal šofér, ktorý pre našu firmu jazdí, ale s ktorým nie som až tak v častom kontakte, keď ma zase raz zabakalo: „Hehehe, ty jsi chlastal, viď?“ Odvetil som, že nie, a ďalej som to nerozvádzal, ale divný pocit, že ma niekto neprávom obvinil tam niekde vzadu v mozgu zostal.

Nedávno, už v tejto fáze, keď som sa rozhodol to brať ako normálnu vec a nezamlčovať to, som prichádzal do práce, on tam stál pred vchodom, fajčil a volá na mňa: „Nazdar vole, nechceš cígo?” Odpovedám, že nie, pretože už nefajčím kvôli roztrúsenej skleróze. Môj image alkoholika bol razom ta-tam.

Iná situácia: bol som začiatkom mája na malom alternatívnom hudobnom festivale v Tábore. Na takýchto ne-masových akciách je pár ľudí, a po nejakom čase strávenom na jednom mieste už sa jeden druhého navzájom registrujete. No a začal som sa cítiť trochu trápne, keď som párkrát stratil rovnováhu, pretože som si pomyslel, že tí ostatní návštevníci ma budú považovať za kvalitne posilneného alkoholom, a to ešte ani nie je večer. A ja som si dal všeho-všudy dva malé pivá. Čo v takejto situácii? Hm. Mohol som vyliezť na pódium, požičať si mikrofón a zahlásiť: „Milí návštevníci Free Dim Festu, prosím, nepohoršujte sa nad mojou domnelou opitosťou, nie je to tak, ja mám len roztrúsenú sklerózu.“ Čo mi ale neprišlo ako úplne najvhodnejšie riešenie.

Takže o pár dní neskôr, keď si moja dvojročná dcéra „čítala“ v letáku z Lidlu, som v ňom uvidel ponuku: teleskopická hůl, za 120kč. Moje staré zaprášené a málo používané kolieska v mozgu sa so škrípaním a stenaním dali do pohybu: keď nabudúce budem na podobnej akcii a budem držať v ruke hůl, ktorou si v kritických okamihoch možno aj pomôžem, dám najavo, že mám nejaký zdravotný problém a že moja vratká chôdza nie je dôsledok vypitého alkoholu. Navyše budem elegán s hůlkou ako Miloš Zeman (diskutabilné, nemám dispozíciu k tomu trúsiť duchaplné bonmoty a potom tie zdravotné boty…ale veď aj na tie možno dôjde) a keď ma niekto bude štvať, pretiahnem ho holí po hlave. Tak som si ju „bežal“ (rozumej odviezol sa autom) kúpiť, aj keď ju zatiaľ ešte – našťastie – k chôdzi nepotrebujem. Ale veď – všetko bude, potom sa zíde.

Týmto textom nechcem nikoho navádzať, že urobiť coming-out s RSkou je žiadúce, či už v práci alebo v súkromí. To si musí zvážiť každý sám, či to chce zdeliť alebo nie. V spoločnosti vládnu stále predsudky. V parlamente sú okrem Pavla Bělobrádka údajne ešte štyria ďalší poslanci s RSkou, ktorí to na rozdiel od neho nezverejnili v obave, že ich prípadné zlyhanie bude prisudzované chorobe. Je to každého súkromná vec. Ale v mojej situácii som dospel k názoru, že sa mi žije ľahšie, keď to hneď na rovinu poviem a zároveň sa tým snažím RSku trochu destigmatizovat a vysvetľovať, o čom to vlastne je.

8. O bojovaní (Michal Hellebrandt)

Som fanúšikom tetovania. Mám pár kériek, moju prvú som si nechal urobiť pred dvadsiatimi rokmi.

Tomu zodpovedá aj to, ako vyzerá: otrasne. Napadlo mi nechať si ju prerobiť, ale potom som sa rozhodol ju nechať tak ako je: dnes, keď sa nosia vymakané a originálne tetovania bude to moje originálne tým, aké je oldschoolovo hnusné. Tetovanie vtedy nebolo taký mainstream ako teraz, vzbudzovalo patričnú pozornosť už len samo o sebe, nebola to bežná vec, ktorá stratila v dnešnej dobe svoj vtedajší punc akejsi výnimočnosti. Dobre som sa pobavil, keď som minule u priateľkynych rodičov na dedine čítal v lokálnych novinách článok o tom, že si bývalý mestský policajt v neďalekom meste otvára tetovacie štúdio, a ktorý končil výzvou : „Přijdte si nechat zvěčnit svůj oblíbený motiv!“ Zaujímavá zmena situácie: pár rokov dozadu bolo tetovanie doménou väzňov, pankáčov a rôznych „podvratných živlov“. Dnes si bývalý policajt otvára tetovacie štúdio a mať kérku už neznamená žiadnu originalitu, skôr naopak: v dnešnej dobe je viac originálny ten, kto žiadnu kérku nemá, hehe.

Ostal som priaznivcom tohto „žánru“ aj dnes, pretože pre mňa malo tetovanie vždy silnú symbolickú rovinu, nebolo to len o potrebe vyčnievať z davu (aj keď vtedy tam určite táto ambícia bola tiež). V zásade rozlišujem dve skupiny ľudí s tetovaním: tí, ktorí sa chcú predovšetkým ozdobiť a význam kérky nie je až tak dôležitý. Nič proti, zdobenie je naša ľudská prirodzenosť od pradávna, veď všetci sa niečím vylepšujeme. A potom druhú, do ktorej patrím aj ja, pre ktorú nie je až tak podstatná atraktivita kérky, ako skôr význam pre jej nositeľa.

No a myslím, že nastal čas nechať si urobiť ďalšie tetovanie. Tetovanie, ktoré mi vždy bude pripomínať, že sa nikdy nesmiem RSke poddať, že s ňou musím bojovať. Nevzdať sa. Googlil som na internete, našiel som dosť tetovaní s tématikou roztrúsenej sklerózy, najčastejšie sa jednalo o motív s oranžovou stužkou a nápis „hope“, niektorí ľudia si nechali vytetovať dátum stanovenia diagnózy, alebo nápis „always fighter“. Myslím, že začínam dosť dobre rozumieť významu toho „always fighter“ na základe vecí, čo sa so mnou dejú. Ja si to takto priamo vykérovať nenechám, mám rád, keď sú veci týkajúce sa „umenia“ mnohoznačné a umožňujú viac výkladov. Ale určite bude – pre mňa osobne – ono „always fighter“ jeden z významov môjho nového tetovania, ktorý mi bude pripomínať kedykoľvek sa naň pozriem.

7. O psychike (Michal Hellebrandt)

„…kalný pohľad do zrkadla, depresia naňho sadla, do jari už nedožije, ale on sa neopije…“

Tak toto je úryvok z piesne o Kláre a Gogovi slovenskej kapely Hudba z Marsu (áno, volá sa presne ako ten český film, predpokladám, že podľa neho), ktorú slávnostne vyhlasujem za soundtrack k dnešnému článku. V tej piesni sa Gogo zamiluje do promiskuitnej Kláry, vzplanie medzi nimi láska, Klára nechtiac Goga nakazí nejakým smrteľným vírom (asi HIV), ale Gogo sa neopúšťa a teší sa, ako sa stretne s Klárou v nebi.

A prečo začínam práve týmto? Nuž – lebo aj na mňa sadla depresia. Mám to aj oficálne potvrdené, lebo moja doktorka mi predpísala antidepresíva, ktoré teraz musím brať. Do jari hádam dožijem, veď je za dvermi, a mám v pláne sa dožiť ešte veľa ďalších jarí. Rovnako ako Gogo sa neopúšťam a verím, že toto podivné obdobie prejde a prijmem RSku ako svoju súčasť. Lebo zatiaľ som ju ešte neprijal, dedukujem zo slov pani psychologičky, u ktorej som bol na prvom sedení. U niekoho to vraj trvá roky, kým ju prijme ako svoju neoddeliteľnú súčasť a zmieri sa s tým.

Mal som tú česť sa stretnúť s Hankou Potměšilovou osobne a ona – keďže sa už roky venuje tomuto ochoreniu – mi odporučila prihlásiť sa na psychoterapiu a fyzioterapiu, a nenechávať nič na neskôr. Tak som to urobil.

Myslel som, že so začatím liečby sa moja zdravotná situácia okamžite zlepší, ale nie je to tak. Skôr naopak. Telo si musí na liečbu zvyknúť, je to preň nová látka, ktorú doňho vpravujete.

Takže scenár je nasledujúci: moje telo si na liek zvykne, depresia, ktorá sa u mňa prejavuje veľkou únavou (a priznám sa, že aj čiernymi myšlienkami, na druhej strane – kto by v tomto prípade výskal od radosti, že), odoznie, upracem si v palici a prestanem brať antidepresíva, plus tie ďalšie lieky, čo ešte beriem a majú samozrejme vedľajšie účinky, a budem si aplikovať iba ten jeden, ktorý spomaľuje postup RSky. A začnem kopať RSku do pr…e tak, ako kope teraz ona mňa. Síce úplne nevyhrám, iba ak by múdri páni a dámy vymysleli liek na úplné vyliečenie (nádej stále žije, moja doktorka mi povedala, že do výskumu tečú veľké peniaze, kedže RSka je ochorenie mladých ludí), ale budem nad ňou viesť. Howgh, dohovoril som.

P.S.: Mami žiadny strach, ja to dám.