34. O šťastí (Michal Hellebrandt)

Štěstí. Co je štěstí. Muška jenom zlatá. Ste šťastní? Zacitujem nejakú slečnu Kláru s RSkou (čítal som to, už neviem kde a kedy, ale jej slová som si poznamenal):

„Stačí pouze být. Předem se nestrachovat z toho, jak složitý a těžký život bude, když vidíme všechny problémy, strasti a utrpení okolo nás. Dovolme si být konstantně šťastní a pomozme tomu, aby mohli být šťastní i lidé okolo nás.“

Hm. Dovoľujem si byť konštantne šťastný ostošesť, ale nejde mi to. Keď mi padajú veci z rúk, nadávam ako špaček, keď sa neviem trafiť kľúčom do zámku, nadávam ako pohan, keď mám prejsť aj celkom krátku vzdialenosť a zrovna na to nemám energiu (väčšinou), nadávam ako starý spotený chlpatý kamionista, čo uviazol v zápche. Od šťastia je to ďaleko, ako do Šanghaja.

Ale o tomto sa asi nebavíme, všakáno. To sú malé nepríjemnosti, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú pocit konštantného šťastia. Bolo by trochu divné a neprirodzené rozžiariť sa ako slniečko, keď vám už tretíkrát vypadnú kľúče z ruky: „Jéé, to je super, zase mi tie kľúče vypadli, musím sa pre ne zase zohnúť, to je príma…“ Aj keď – dá sa na to pozrieť aj z tejto perspektívy: „Ešte sa dokážem pre tie kľúče sám zohnúť, je to dobré…“

…to ale asi tiež nie je veľmi dobrá cesta. Pretože…keď sa už pre tie kľúče nebudem vedieť zohnúť, znamená to, že už nemám právo byť šťastný…?

Uf, byť šťastný je teda pekne zapeklitá záležitosť. Byť v kuse nasratý je o dosť ľahšie. Asi preto je toľko ľudí stále nasratých.

Možno si aj slečna Klára zanadáva, keď jej vypadne niečo z rúk, nebodaj dvakrát! U mňa vtedy lietajú hromy-blesky. Stále si hovorím: „Kľud človeče, tým, že sa budeš rozčuľovať nič nezmeníš.“ A aj tak sa rozčuľujem. No ale – zároveň musím dodať jednu skutočnosť: k pocitu spokojnosti – šťastie je možno silný výraz – mi chýba tak málo, ako je cítiť sa úplne normálne. Obyčajne.

Aj moje blogy sú odrazom momentálneho stavu.

Píšem vtedy, keď mám náladu na písanie a je to dobrá nálada. Keď som v depresii, keď cítim beznádej, smútok, keď sa ľutujem, vtedy ma to ani nenapadne. Nepíšem. Aj keď – jeden blog som napísal v depresii. A to dosť silnej a akútnej, nevedel som ani jesť a schudol som deväť kíl. To som sa však prinútil, lebo som len začínal s blogovaním a chcel som zachovať nejakú kontinuitu. Teraz som už zaslúžilý a ostrieľaný bloger a môžem písať kedy chcem, ha!
Ako keď sa v liste spýtala spisovateľa Charlesa Bukowskeho jeho obdivovateľka, nepamätám si meno, hovorme jej trebárs pani Smithová:

„Drahý pane Bukowsky, co jste dělal těch deset let, když jste nic nenapsal?“

Bukowsky mal totiž vo svojej tvorbe 10 ročnú prestávku, keď nepísal, len robil podradné práce, chlastal a bil sa po baroch a potom začal opäť písať. A odpovedal jej takto:

„Drahá paní Smithová. Nepsal jsem.“

33. O RSkárskej tvorbe (Michal Hellebrandt)

Raz som v jednom mojom blogu filozofoval o tom, že RSka a s ňou spojený nie práve najväčší psychický komfort, sa dá zvládať aj prostredníctvom nejakej tvorby.

Ja tvorím básničky. U mňa to celkom funguje. Keď napíšem básničku o tom, že mi nie je práve do skoku, mám potom trošku lepší pocit. Neviem prečo. To by bola možno otázka na psychológa. Ako v tom vtipe:

Pacient píše svojmu psychiatrovi z dovolenky:
„Pán doktor, mám sa dobre. Prečo?“

Ale funguje to aj opačne: napíšem básničku, aj keď mi je fajn. Zapisujem si ich do mobilu. Tieto básničky majú zase podpornú funkciu vtedy, keď sa prechádzam po dne. Prečítam si ju a pripomenie mi to fakt, že býva aj dobre a treba to prečkať.

Že moje básničky majú význam len pre mňa a na ich umeleckú hodnotu vietečorobí pes, vám teraz dokážem tým, že ich tu pár zverejním – sami môžte posúdiť, že to naozaj je len zhluk slov a ľahko to zvládnete aj sami – do toho RSkoví básnici!

Tak…budem rád, ak mi pošlete svoj výtvor/výtvory. Nemusí to byť zrovna báseň, aj fotka kresby, maľby, alebo aj fotka sama o sebe, alebo čokoľvek…fakt ma to poteší!

Môj mail je m.hellebrandt@gmail.com

No a ak neviete, tak aby ste vedeli, kto bol Marek Brezovský, ktorého spomínam v mojej básničke „Život“, tak ako je mojím dobrým (?) zvykom, posielam jeho nádhernú pesničku, z ktorej textu vychádzam a ktorá je živák z koncertu na jeho počesť:

32. O invalidnom vozíčku 2 (Michal Hellebrandt)

Tak píšem druhé pokračovanie psycho-thrilleru s názvom „O invalidnom vozíčku“.

Zjednoduším si trochu prácu a vložím sem úryvok z listu, ktorý píšem svojmu bratovi – pozor, tradá – do basy! Teraz si možno hovoríte: „Jéžiš Márja, co to sem píše za slovenskýho vyvrhele, bráchu má ve vězení a ještě nám tady bude v Čechách otravovat vzduch a rozdávat rozumy…?“

No musím bráchu trochu obhájiť – nie je to žiadny kriminálnik a gangster. Môj brat je celkom známy busker (pouličný umelec), môžete ho vidieť na Karlovom moste, ako hrá turistom na tzv. hand-pany. Buskovať na Karlovom moste nemôže len tak hocikto, musíte predstúpiť pred komisiu, predviesť svoje umenie a dostať povolenie k tomu, aby ste ho na tak turisticky frekventovanom a exponovanom mieste, ako Karlov most je, mohli prezentovať. A tým si aj celkom dobre zarobiť, keď ste dobrý a zaujímavý. Čo môj brat je. Okrem toho je aj cestovateľ, nedávno strávil pol roka v Mexiku.

No a teraz sa dostal do basy. Spravil dosť veľkú blbosť, celá rodina sa naňho hnevá, že takúto somarinu vyviedol.  Ja si z neho v tom liste robím srandu, keď ho začínam takto:

 „Nazdar brácho! No ty si zas niečo poriešil, čo? Ty musíš byť v každej riti, čo? Hehe. No, v base si ešte nebol. Vlastne, asi bol – na vojne, že? Každopádne to môžeš brať tak, že ti do tvojho bohatého životného portfólia pribudne ďalšia kolonka: „väzenie“ – a môžeš si ju odfajknuť.“

No a po tomto úvode, ktorý som musel napísať, aby som uviedol veci do kontextu, teraz ozrejmím, ako tento text súvisí s RSkou. Úryvok z toho listu je takýto:

„Boli sme s Romanom  na chate teraz. Zariešili sme takú malú, akurát pre nás a pre nich, cez net, ako sme boli vtedy v Olešnici veľká banda. Otestoval som tam invalidný vozík. Je to veľká pomoc, keby som ho nemal, tak seriem na celú prachádzku, čo sme sa tam išli poobzerať po okolí, takto som išiel s nimi. Romko ma vytlačil do dosť brutálneho kopca. Dole z neho som sa spustil, využíval som brzdy ako na boboch, vieš tie boby s brzdami, ako s nimi šoféruješ tým, že na jednej strane pribrzdíš. Tak aj ja som týmto spôsobom šoféroval, ten vozík má na každej strane na kolese brzdu. Ešte s tým neviem dobre manipulovať, tak sa mi to nejak rozbehlo z kopca, spoza rohu vyšla skupinka turistov, ja som zastresoval, zakričal som „pozor!“ a narazil som do vysokého obrubníka, čo lemoval chodník. Začali sa rehotať, svine, ale vlastne aj ja som sa začal rehotať.

Kúpil som si naň vychytávku – držiak na pivo. Posielam ti fotku, mrkni:

Akurát že je to trochu šmejd, pri prvej nerovnosti odpadol spodok a fľaška z neho vypadla. Ešteže je tak nízko a nerozbila sa, tak som pivo vypil.

Cestou späť, keď sme prekonali kopec (Romko sa zase zapotil, keď ma doňho vytlačil, bol dosť strmý, ale nesťažoval sa, hovoril, že v pohode, nie je to také hrozné, len si mám trochu dofúkať gumy) som zviezol dole kopcom aj Sári, sedela mi na kolenách, hehe. Ona je strašná frajerka, to dievčatko.

Môjmu handycapu vôbec neprikladá žiadny význam, berie to tak ako to je, veď ma iného ani nepozná. V mnohých veciach mi je tá malá príkladom. Po ceste tam išla vedľa mňa a držala sa vozíku. Hehe, nedržali sme sa za ruky, ale držala sa tou malou rúčkou vozíku a ja som mal položenú ruku na jej ruke.“

Sára je moja dcéra.

A ako vždy – ospravedlňujem sa za vulgarizmy, chcem byť autentický.

Idú Vianoce, majte ich pekné a držte sa všetci. A opäť bohužiaľ musím  napísať, ako pred rokom – bacha na koronu. Tá sviňa tu s nami stále je a zaznievajú  hlasy, že už tu s nami bude navždy…tak o rok, ak dožijeme  (ako vravieva moja stará mama), ak ešte budem písať blog a korona tu stále bude, už ju pravdepodobne ani nebudem spomínať, lebo ju všetci budeme brať ako každodennú realitu. Len snáď nebudeme rozdelení na dva tábory: antirúškári, popierači, antivaxeri versus zbytok, ako je tomu teraz. To pokladám totiž za dosť nebezpečný vedľajší efekt tejto pandémie.

Happy Xmas! (War With C-19 Should Be Over)

31. O uhle pohľadu (Michal Hellebrandt)

Už dávno sa snažím vidieť veci z viacerých hľadísk. Už dávno sa snažím pochopiť, prečo sa daný človek pozerá na určitú vec-jav-skutočnosť práve tak, ako sa pozerá, čo ho k tomu vedie. Veľakrát pomôže spoznať prostredie, ktoré ho formovalo.

Mne v tom dosť pomohla aj skúsenosť s prekurzormi. Teda drogami. Ja viem: on to hovoril už školský študijný poradca pán Mackey v nekorektnom kreslenom seriáli Southpark, že „drogy jsou špatný, ano?“. Mal obrovskú hlavu, potom ho zo školy vyhodili a on sám k drogám pričuchol, uvoľnil si utiahnutú kravatu a sfúkla mu hlava do normálnej veľkosti. Stopoval v Himalájoch, našiel si lásku, splýval so zvieratkami…až nakoniec zistili, že ho vyhodili omylom, násilím ho späť do školy zavliekli a opäť prijali, utiahli mu kravatu (hlava sa mu opäť nafúkla na pôvodnú nadrozmernú veľkosť) a on opäť začal verklíkovať svoje „drogy jsou špatný“, aj keď s miernym povzdychom…

Ten názov „prekurzor“ je dosť trefný. Nastaví v myslení a vnímaní užívateľa iný kurz a on uvidí danú vec z iného uhlu pohľadu. Môže si tak uvedomiť, že vec ktorá mu od malička bola prezentovaná kladne, taká vlastne vôbec nemusí byť, a naopak.

Pozor, opäť však musím upozorniť na to, že nie je podmienka začať experimentovať s drogami, aby človek dokázal vidieť veci z viacerých hľadísk. Ja som to však asi potreboval, aby som dokázal uvidieť a zbúrať niektoré steny, o ktorých som ani nemal potuchy, že tam sú. Niekto tie steny vidí aj tak, ja som ich nevidel. A niekto ich neuvidí ani tak, takže začať s drogami, aby sa mi otvorili nejaké „brány vnímania“ a stal sa zo mňa benevolentnejší a chápavejší človek je totálna kravina, o tom to fakt nie je.

Je známy fakt, že na všetkom zlom sa nájde aj niečo dobré. Veci nie sú čierno-biele a myslím, že aj na tej naj-naj-horšej záležitosti vieme nájsť za necht pozitíva, aj keď často to pozitívum je tak mizivé, že sa musí hľadať pod lupou. Lenže stojí za to to maličké pozitívum hľadať, sústrediť sa naň a stavať na ňom v tom mori zmaru a čiernoty.

Aj keď…nedávno prebehol médiami prípad pána Přecechtěla s ALS, ktorý ukončil svoj život eutanáziou vo Švajčiarsku. Chápem ho. On už ten biely fliačik nedokázal nájsť ani pod desiatimi lupami a ak tam aj bol, tak taký maličký, že čiernota bola v mnohonásobnej presile. Bojoval. Prehral. To nie je hanba. Hanba je nebojovať a hneď sa vzdať.

Ukončím tento text citátom, ktorý som si poznamenal, jeho autorom je pán Karel Tomek, ktorého manželka má roztrúsenú sklerózu: „Dnešní bůžek je zdraví. Hlavně to zdraví. Opravdu, přátelé, není to to hlavní. Zdraví není to nejdůležitější.“