11. O viere (Michal Hellebrandt)

Tieto riadky píšem ráno o piatej, keď zase raz už asi hodinu neviem spať, a keďže mi hlavou poletujú myšlienky o spiritualite súvisiacej so mnou a s mojou spoločníčkou RSkou, rozhodol som sa aspoň využiť čas a pár tých myšlienok zapísať.

Vysočany, kde momentálne žijem, sú zaujímavá pražská štvrť. Je to tu celkom pestré. Predminulý týždeň bol u susedov nad nami požiar. Zobudil som sa o druhej v noci na príchod hasičov a policajtov. Keď som sa ich spýtal, čo sa deje, bolo mi povedané, že nad nami horí a mám sa obliecť a byť pripravený, ak by bola treba evakuácia. Dnes na našej ulici pobodala žiarlivá žena svojho muža, bolo to v správach. Včera v noci som sa zobudil zase na to, že nám niekto pod oknami bleje, a ručal pri tom ako jeleň, že sa to po našej, inak tichej ulici hlasno rozliehalo. No a teraz práve, ako toto píšem sa nám práve pod oknami nejaký iný opilec vymočil. 

A uprostred toho všetkého kostol.

Na všetko, čo sa tu deje dohliada bedlivé oko Pánovo. Kostol má zaujímavú polohu – je v našom vnútrobloku, obklopený zástavbou. Keď idete po ulici, zvonku vôbec nevidieť, že tu nejaký kostol je, vchádza sa doň z ulice, akoby ste vstupovali do vchodu baráku a zrazu sa ocitnete v regulérnom kostole. Keď sedím podvečer na balkóne, čumím do blba a nechávam myšlienky ísť svojou cestou, tak naň vidím. Občas je z neho počuť nádherná hudba.

No a prečo som začal práve týmto? Pretože som čítal v nejakej brožúrke o RSke, ktorej spoluautorkou je aj lekárska kapacita v tejto oblasti, pani profesorka Havrdová, že význam má pri vyrovnávaní sa s RSou aj spiritualita. Vykladám si to tak, že keď človek verí v Boha (nemusí to byť práve ten kresťanský), má tak trochu barličku (barličku, aké príhodné slovo má napadlo!), ktorá mu poskytuje oporu pri vyrovnávaní sa s touto chorobou.

Ja žiadnu barličku nemám. (Ehm…teda zatiaľ. Ale je isté, že časom určite nejakú mať budem, myslím tú naozajstnú.) Som v otázkach viery tak trochu Čech. Podľa štatistík sú Češi v drtivej väčšine ateisti. Na Slovensku má cirkev o dosť väčšiu váhu, sme kresťanská krajina. Chcel by som sa v tomto smere trochu viac stotožniť so svojim pôvodom, ale nejde to. Závidím ľuďom, ktorí sú veriaci. A sú to aj – pre mňa a množstvo iných ľudí – naozaj autority a známe osobnosti, s vysokým morálnym a ľudským kreditom. Rád by som ich vyspovedal a zistil, v čom a ako našli Boha, kedy nastal ten iniciačný moment, keď uverili. Pre mňa, ako človeka, ktorý spolieha hlavne na racio, na reálne dôkazy, na vecné argumenty, je to záhadou. 

Cirkev vnímam ako organizáciu, v ktorej sa určití ľudia cítia dobre, sú spoločne naladení, stretávajú sa v chrámoch a zažívajú pocity spolupatričnosti pri spoločne vykonávaných rituáloch. To je ostatne znakom každého náboženstva, a že ich je! A každé má svojho Boha.

Aký je ten môj? Hm. Iniciačný moment, kedy by som uveril v Boha u mňa zatiaľ neprebehol. Keby ich aspoň nebolo toľko! Keby všetci verili v jedného, už to by bol silný dôvod veriť. Ale keď vidím, že sa v mene Boha vraždí…nemyslím teraz aktuálne muslimských extrémistov, aj kresťanská cirkev má poriadne za ušami, pozrime sa do minulosti.

Ja zatiaľ verím hlavne v modernú medicínu, aj to nie bezhlavo, zázraky robiť nedokáže. Verím vo fyzioterapiu a psychoterapiu. Verím v človeka a jeho vnútornú silu sa s nepriazňou osudu pobiť, dôkazov je nespočet. 

Ale v Boha…na moju škodu, neverím. Prial by som si to. Ale je tu príliš veľa tých „ale“.