15. O aktívnom živote (Michal Hellebrandt)

Môj posledný tohtoročný príspevok má názov zhodný s názvom tohto webu.

Prečo? Nuž preto, že ma zase raz niečo napadlo. Občas ma niečo napadne a najlepšie je, keď je to úplná kravina, pretože kraviny milujem – človek môže trepnúť kravinu a nenesie za to žiadnu zodpovednosť, pretože je to predsa kravina! O kravinách konverzujem najradšej. Keď niekto na mňa vytiahne poriadnu blbosť, hneď viem, že je to môj človek a budeme si rozumieť. Najlepšie je, keď sa druhá strana hneď chytí, a tak tú kravinu rozvíjate až do absurdných polôh, na konci čoho býva väčšinou smiech.

Prepáčte mi, ak som bol v niektorých svojich textoch príliš vážny. Keby som bol v role čitateľa, asi by som si sám liezol na nervy. Ale keď máte v tele takúto kravinu, akou RSka bezpochyby je, je ťažké trepať kraviny, pretože človek má sklony nebrať kraviny na ľahkú váhu. Čo som to práve vypotil za kravinu?!

Vrátim sa radšej k pôvodnej myšlienke. Už dlhšie si do kalendára zapisujem, čo za matroš som si ten-ktorý deň dal. Týka sa to ukľudňujúcich liekov a liekov na spanie. Vzniká na nich závislosť (benzodiazepam je regulérna droga. Poznáte klasiku od Jacka Kerouaca „Na ceste“? Vraj celý román napísal pod jeho vplyvom a na jeden záťah. Vôbec, dosť beatnikov si na „benzákoch“ údajne ulietavalo), takže chcem mať prehľad, čo kedy užijem. Stanovil som si týždennú kvótu, koľko týchto medicín môžem užiť, aby som sa závislým nestal, nechcem byť legálny feťák. Rád by som ich raz vypustil úplne. (Zatiaľ ich v prípade núdze beriem, ale nepotrebujem ich, no faaakt, mám to pod kontrolou, ale kto by mi na ne siahol, toho asi uškrtím!) No a cez víkend som mal zase raz čierne chvíľky, motal som sa od steny k stene, nechcelo sa mi nič riešiť, veď predsa toho s RSkou veľa nenariešim, a aj tak sa mi nič nechce, som unavený, a bla-bla-bla. V nedeľu toto rozpoloženie stále neprešlo, tak som užil (vraj „užil“. To evokuje „užil som si…“) liek na ukľudnenie, a aj keď svoju týždennú kvótu som tým prekročil, nepomohlo. Večer ma priateľka vyhnala do plavárne, pretože som medzi zubami cez deň precedil, že si možno pôjdem zaplávať večer, ale potom sa mi nechcelo…

Tak ma vykopala z domu (zlatíčko moje) a už po ceste som zo seba začal mať lepší pocit. Keď som dal prvých pár temp v bazéne, bolo mi zrazu fajn. A blesklo mi hlavou, že „aktivní život“ je pre tento web venujúci sa RSke trefný názov. Pretože človek asi musí vyvinúť nejakú aktivitu, aj keď sa mu stokrát nechce, ak chce mať lepší pocit. Aktivita prinúti človeka sústrediť sa na niečo iné, ako na sebaľútosť. Proste niečo robiť, aj trebárs úplné kraviny.

Dám k dobru historku, ako sme raz dávno, ešte s prvou kapelou, pili pivo pred televízorom, keď v ňom začala ísť reklama…na televízor. V tej reklame spieval José Gonzáles song „Heartbeats“ (všimnite si, ako som vám elegantne podsunul čo si pustiť) a skáču tam farebné guličky, aby sa zdôraznilo nádherné zobrazenie farieb nového televízora. My sme sa pustili do siahodlhej a intelektuálne ladenej diskusie, či sú tie guličky skutočné, alebo spravené počítačom. Hm. Jaro Filip spieva v jednej pesničke o nás, Slovákoch: „My sme nerozbili atóm, a čo na tom. Skúste zrátať, ľudia premilí, tie kotrby, čo sme rozbili“. Tak to sme boli presne my. Nikomu sme síce kotrbu nerozbíjali, ale atómy tiež nie. Miesto toho nám vŕtala v hlavách záhada farebných guličiek v reklame.

Aj moja dvojročná dcéra mi to naordinovala. Pred dvomi týždňami som maródil, dostal som najhoršiu chlapskú chorobu – rýmičku.

A ona mi hovorí, že je doktorka.

A ja: „Jó? Tak paní doktorko, a co mám teda dělat?“

Ona: „Blbiny.“

Občas mám pocit, že deti sú tie rozumné, a my dospelí by sme sa mali od nich učiť.

A aby som nezabudol – pekné Vianoce a Silvestra. A v novom roku sa nezabudnite riadiť radou mojej dcérky a spraviť občas nejakú tú blbinu.

Ďakujem za priazeň, veľa to pre mňa znamená, keď sa niekto zaujíma o tieto moje…blbiny. 

Veľa síl všetkým!