30. O predpokladaní (Michal Hellebrandt)

Môj jubilejný tridsiaty blog začínam, ako som to urobil nedávno, básničkou:

Šťastie

“Ty si strašne domýšľaš”,

povedala,

a ja som si až po rokoch uvedomil,

že mala pravdu.

Je šťastie neodhadovať budúcnosť.

Je šťastie netušiť, čo bude.

Je šťastie nepredpokladať!

Je šťastie byť v tomto kľude.

Básničky si skladám sám pre seba, najčastejšie vtedy, keď mi nie je práve najlepšie – hlavne teda psychicky. Čo je síce dosť často úzko naviazané na fyzický stav, pretože keď sa človek necíti dobre fyzicky, bolo by trochu divné, keby sa cítil skvele psychicky. Ale niekedy to je fakt len o tom, že moja vnútorná sila a odhodlanie sa s RSkou neustále biť sa práve prechádza po dne a vtedy mi pomáha podať o tom správu v “poetickej” forme, aj keď je to správa, ktorú si prečítam len ja.

Že o svojom momentálnom rozpoložení napíšem básničku má pre mňa dvojitý efekt:

Jednak, že tie čierne myšlienky zo seba aspoň čiastočne vypustím. Naozaj funguje ten známy princíp, keď umelci majú potrebu tvoriť z nejakého vnútorného pretlaku; potrebujú proste uvoľniť ventil, ktorý drží ich myšlienky a pocity v hlave, a tá im vďaka tomu neexploduje. (V tomto kontexte rozumiem aj onomu mnou kritizovanému sťažovaniu sa – aj to vysťažovanie sa niekomu je takým uvoľnením ventilu…)

Pozor, ja sa ale určite za žiadneho umelca nepovažujem! To s dovolením a s radosťou prenechám iným, ja tomu vôbec nerozumiem. Čomu však rozumiem je, že cítim, čo sa mi páči a čo považujem za úprimnú tvorbu, a čo je iba prachobyčajný kalkul.

No a za druhé mi náladu o máličko zlepší vedomie, že svoje básničky potom využijem pri tvorbe textov pre kapelu, v ktorej zatiaľ hrám, ešte mi to fyzické schopnosti umožňujú, aj keď pri pomerne rýchlom postupe RSky to už na dlho nevidím. 

Ale! Aby to zase nevyznelo nejak pesimisticky – vrátim sa späť k tej mojej básničke, ktorou som tento text začal – “je šťastie nepredpokladať, je šťastie byť v tomto kľude”. Takže možno to ešte bude dlhšie, ako si teraz myslím, ako teraz predpokladám. Možno nie. Veď keby som rezignoval už vtedy, keď mi zdelili diagnózu, a keď sa mi kvôli tomu rozpadla vtedajšia kapela, nemal by som tú súčasnú, v ktorej sú absolútne skvelí ľudia, ktorí RSku zobrali ako ďalšieho člena, ktorého je potrebné rešpektovať, cítim sa v ich prítomnosti výborne, robíme spolu mega-hity, ktoré sa stanú svetovými a budú zarábať kopu peňazí, keď umriem.

Ako Vincent Van Gogh – kým žil, trel biedu a svojími obrazmi si zarobil možno tak na onú povestnú slanú vodu, zatiaľčo teraz…veď určite viete. Bez urážky, ale silne pochybujem, že by niekto z vás mal originál od Van Gogha zavesený doma nad posteľou. To by ma čítali pekne zazobaní ľudia; keď tak mi pošlite nejakú škváru a môžete aj finančne podporiť tento web, Hanka bude mať radosť…dík.

Takže sečteno a podtrženo? Zo svojej skúsenosti môžem odporučiť – tvorte, moji milí. To je jedno čo. Básničky, kreslenie, maľovanie, hudba, keramika, vyrezávanie (ak to fyzické schopnosti dovolia), napíšte knihu, poviedku, blog… Má to terapeutický účinok a je to vynikajúce antidepresívum. A aj keď sa vďaka vašej tvorbe nestanete svetovo uznávanými umelcami (mňa sa to netýka, mňa bohužiaľ svetová sláva neminie, ale čo narobím, je zbytočné vzpierať sa osudu, ku ktorému som predurčený), budete mať radosť z nej vy sami.

A to je najviac.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email