Už dávno sa snažím vidieť veci z viacerých hľadísk. Už dávno sa snažím pochopiť, prečo sa daný človek pozerá na určitú vec-jav-skutočnosť práve tak, ako sa pozerá, čo ho k tomu vedie. Veľakrát pomôže spoznať prostredie, ktoré ho formovalo.
Mne v tom dosť pomohla aj skúsenosť s prekurzormi. Teda drogami. Ja viem: on to hovoril už školský študijný poradca pán Mackey v nekorektnom kreslenom seriáli Southpark, že “drogy jsou špatný, ano?”. Mal obrovskú hlavu, potom ho zo školy vyhodili a on sám k drogám pričuchol, uvoľnil si utiahnutú kravatu a sfúkla mu hlava do normálnej veľkosti. Stopoval v Himalájoch, našiel si lásku, splýval so zvieratkami…až nakoniec zistili, že ho vyhodili omylom, násilím ho späť do školy zavliekli a opäť prijali, utiahli mu kravatu (hlava sa mu opäť nafúkla na pôvodnú nadrozmernú veľkosť) a on opäť začal verklíkovať svoje “drogy jsou špatný”, aj keď s miernym povzdychom…
Ten názov “prekurzor” je dosť trefný. Nastaví v myslení a vnímaní užívateľa iný kurz a on uvidí danú vec z iného uhlu pohľadu. Môže si tak uvedomiť, že vec ktorá mu od malička bola prezentovaná kladne, taká vlastne vôbec nemusí byť, a naopak.
Pozor, opäť však musím upozorniť na to, že nie je podmienka začať experimentovať s drogami, aby človek dokázal vidieť veci z viacerých hľadísk. Ja som to však asi potreboval, aby som dokázal uvidieť a zbúrať niektoré steny, o ktorých som ani nemal potuchy, že tam sú. Niekto tie steny vidí aj tak, ja som ich nevidel. A niekto ich neuvidí ani tak, takže začať s drogami, aby sa mi otvorili nejaké “brány vnímania” a stal sa zo mňa benevolentnejší a chápavejší človek je totálna kravina, o tom to fakt nie je.
Je známy fakt, že na všetkom zlom sa nájde aj niečo dobré. Veci nie sú čierno-biele a myslím, že aj na tej naj-naj-horšej záležitosti vieme nájsť za necht pozitíva, aj keď často to pozitívum je tak mizivé, že sa musí hľadať pod lupou. Lenže stojí za to to maličké pozitívum hľadať, sústrediť sa naň a stavať na ňom v tom mori zmaru a čiernoty.
Aj keď…nedávno prebehol médiami prípad pána Přecechtěla s ALS, ktorý ukončil svoj život eutanáziou vo Švajčiarsku. Chápem ho. On už ten biely fliačik nedokázal nájsť ani pod desiatimi lupami a ak tam aj bol, tak taký maličký, že čiernota bola v mnohonásobnej presile. Bojoval. Prehral. To nie je hanba. Hanba je nebojovať a hneď sa vzdať.
Ukončím tento text citátom, ktorý som si poznamenal, jeho autorom je pán Karel Tomek, ktorého manželka má roztrúsenú sklerózu: “Dnešní bůžek je zdraví. Hlavně to zdraví. Opravdu, přátelé, není to to hlavní. Zdraví není to nejdůležitější.”
