33. O RSkárskej tvorbe (Michal Hellebrandt)

Raz som v jednom mojom blogu filozofoval o tom, že RSka a s ňou spojený nie práve najväčší psychický komfort, sa dá zvládať aj prostredníctvom nejakej tvorby.

Ja tvorím básničky. U mňa to celkom funguje. Keď napíšem básničku o tom, že mi nie je práve do skoku, mám potom trošku lepší pocit. Neviem prečo. To by bola možno otázka na psychológa. Ako v tom vtipe:

Pacient píše svojmu psychiatrovi z dovolenky:
“Pán doktor, mám sa dobre. Prečo?”

Ale funguje to aj opačne: napíšem básničku, aj keď mi je fajn. Zapisujem si ich do mobilu. Tieto básničky majú zase podpornú funkciu vtedy, keď sa prechádzam po dne. Prečítam si ju a pripomenie mi to fakt, že býva aj dobre a treba to prečkať.

Že moje básničky majú význam len pre mňa a na ich umeleckú hodnotu vietečorobí pes, vám teraz dokážem tým, že ich tu pár zverejním – sami môžte posúdiť, že to naozaj je len zhluk slov a ľahko to zvládnete aj sami – do toho RSkoví básnici!

ŽIVOT________

Mal som raz život,
ale vzali mi ho.

Teda – asi som si ho vzal sám,
tým ako som žil.

Teraz už žijem iný život.
Na mojom strome sedí čierna vrana.
Marek Brezovský by povedal,
že v diaľke zvoní hrana.

Aj ja ju už trochu počujem.

ŽIVLY________

Som

navonok chatrný,
vnútri však silný.

Chcem

ísť cez vodu, cez oheň,
cez všetky živly.

NIŤ________

Teraz je mi dobre.
Ani sa nepohnem,
nech nezmizne ten pocit.
(S nehýbaním sa nemám problém.)

Lenže vtedy ,
keď stratím niť,
vtedy bolí…
…bolí žiť.

ZABUDNÚŤ________

Vždy, keď vidím slnko zapadať,
alebo vychádzať,
a obzor hrá farebnú hru,
moje srdce poskočí,
a zrak sa pasie.

Alebo keď vidím úsmev svojej dcéry.
Alebo s kapelou mimo reality.

Vtedy zabúdam na všetky sračky.
A vnímam,
že svet je ozaj nádherné miesto.

Potom to prejde
a ja si uvedomím,
že tie sračky sú stále také isté,
a svet tiež.

HRA________

Ešte som tu.
Síce napoly, ale žijem.
Dýcham, vidím,
počujem, vnímam.

Polovicu som stratil.
Ale tú druhú stále mám.
Nie som úplne mimo.
Túto hru stále hrám.

SÚMRAK________

Vo chvíľach súmraku,
čakám.
V čiernej hodinke,
čakám.
Keď nevidím smer,
čakám.

Čakám, kým to prejde.
Čakám na slnko, na svetlo,
kým neuvidím cestu.
Zatiaľ to tak vždy bolo.
Len to čakanie je opruz.

PRÁZDNY DEŇ________

Nič sa nedeje.
Nič sa nehýbe.

A ja už vôbec nie.

Aj keď by bolo treba.
Ale viac sa mi nechce,
a ani nedá.

Zaliali ma jantárom.
Nikdy som nebol veľmi silný,
ale teraz už vôbec nie som.
A aj keď krv nepijem
(len niekomu),
stal som sa komárom.

HLAVA________

Potrebujem jasnú hlavu.
Občas ju mám,
jasnú a ľahkú.
Náladu hravú.

Občas sa ten nános prachu zdvihne.
Ja by som však potreboval,
aby levitoval.
Neprestajne.

Nie povinne.
Ľahký, ako po víne.

Tak…budem rád, ak mi pošlete svoj výtvor/výtvory. Nemusí to byť zrovna báseň, aj fotka kresby, maľby, alebo aj fotka sama o sebe, alebo čokoľvek…fakt ma to poteší!

Môj mail je m.hellebrandt@gmail.com

No a ak neviete, tak aby ste vedeli, kto bol Marek Brezovský, ktorého spomínam v mojej básničke “Život”, tak ako je mojím dobrým (?) zvykom, posielam jeho nádhernú pesničku, z ktorej textu vychádzam a ktorá je živák z koncertu na jeho počesť:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on email
Email